GIANCARLO BOSETTI

Bobbio. Ilúzie komunizmu a môj zápas o Osvietenstvo

Le illusioni del comunismo e la mia battaglia per i Lumi

SWIF – RS

La Repubblica 26.1.2001

 

Drahý Bobbio, v niektorej encyklopédii som čítal: Norberto Bobbio, "predstaviteľ novo osvieteneckého myslenia". Kvôli formálne uznávaným zásadám musím vám dať slovo v otvorenej diskusii v Repubblike, ktorú otvoril článok od Eugenio Scalfari-ho , ktorý vznáša mnohé otázky, ale predovšetkým túto: Isaiah Berlin nazval jednu svoju zbierku esejí o proti osvieteneckých autoroch Controcorrente - Protiprúd, ale čo je dnes viac "protiprúdom", byť s osvietencami, alebo pridať sa k ich protivníkom?

"Pri hodnotení z pozícií dnes dominujúcich filozofii a predovšetkým z hľadiska dvoch veľkých referenčných bodov súčasnej filozofie, ktorými sú Nietzsche a Heidegger, mal by som povedať, že pravdu má Scalfari, že protiprúdom je Osvietenstvo".

Ale začnime od Berlin-a: Scalfari podozrieva, že jeho srdce je na druhej strane. Aj vy ste mal podobné podozrenia, vyjadrené v jednom článku v 1980 v Rivista storica italiana, ktorý sa týkal tej istej knihe, ktorá nedávno predtým vyšla v Anglicku.

"Niet pochýb, že čítajúc knihy Berlin-a a predovšetkým autorov, ktorým prejavuje svoju sympatiu, zdalo by sa, že on je na strane anti osvieteneckých filozofov, tak ako pred-osvietenských, ako Vico, Herder a takého absolútneho reakcionára, ako bol Hamann, rovnako po-osvietenských, ako iní z jeho obľúbených, ktorým bol  Sorel".

Vico je v základoch dejín myslenia podľa Berlin-a.

"Iste, je typický predstaviteľ antiosvietenstva; Benedetto Croce mal dôvod, že hovorí o objave, ktorým bol Vico, ktorý zviedol svoje veľké filozofické zápasy proti Osvietenstvu, ktoré považoval za prejavy niečoho, čo zvykol nazývať "abstraktný racionalizmus", výraz istého myslenia, ktoré nevie uznať pluralitu dejinných situácií. Podľa neho osvietenecké myslenie bolo výrazne proti historické".

Ale stretnutie sa tu nekončí, s touto opozíciou Croce-ho.

"Osvietenstvo môže sa posudzovať z dvoch odlišných strán, podľa toho, čím sa mu protirečí. Ak sa proti argumentuje historicizmom, ktoré oceňuje bohatstvo a komplexnosť diškurzu historikov, môže sa zdať, že je to filozofia minulosti, ale ak sa posudzuje v jeho autentickom význame filozofie Lumières, Aufklärung v kantovskom zmysle, v tomto prípade sa neoponuje s historicizmom, ale s tmárstvom, tradičnými filozofiami náboženskej inšpirácie, dogmatizmom, obecne s kultúrou storočí, ktoré Osvietenci nazývali "kráľovstvom temná", potom z toho vyplýva, že filozofia pokroku je v protirečení s reakčnou filozofiou".

Táto verzia bez pochybne spôsobí viac sympatií.

"Výber proti pozície závisí od väčšej, alebo menšej averzie, ktorá sa cíti k Osvietenstvu. Iste, tí ako som ja, po vojne sa považovali za "novoosvietencov", všetko vzťahovali k svetlu, k ideálu objasnenia, v situácii, kde sa presadzovala na jednej strane romantická filozofia, idealistická, ktorú predstavovali Croce a Gentile, a na druhej filozofie náboženskej inšpirácie, ako neotomizmus na Katolíckej univerzite del Sacro Cuore. Obe filozofie sme považovali za regresívne, aj preto, lebo istým spôsobom sprevádzali fašizmus, alebo ho ospravedlňovali a podporovali (stačí si spomenúť na Gentile-ho). Proti týmto sme hlásali filozofiu nezávislého myslenia, ktoré hodnotí dejiny, nekladie si úlohu hodnotiť ich podľa hegelovského princípu, kde všetko je racionálne a reálne a všetko čo je reálne je racionálne".

To sú veci, ktoré sa učili v šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch na lýceách, ale teraz sa asi viac vzďaľujú.

"My sme videli dejiny z hľadiska idei pokroku, založenom na princípe slobody, chápanej ako postupného oslobodzovania, ktoré sa nikdy nevyprázdni, od všetkých predsudkov, mýtov, metafyzických filozofii, ktoré v podstate sú fideistické. My neo-osvietenci sme požadovali dôvody rozumu. A v protiklade medzi rozumom a vierou, sme boli na strane rozumu. Trocha premýšľajte". A o Vico-vi bolo mnoho polemík. "Bol to jeden autor, ktorý písal o Croce-m, predstaviteľ filozofie, ktorá bola výrazne proti osvietenecká, ako i historicistická. Nicola Abbagnano, so snahou byť originálnym tvrdil, že Vico bol v skutočnosti osvietenec, prvý taliansky osvietenec. Ale pre väčšinu z nás, ktorí sme predsa boli jeho priatelia, táto interpretácia bola neprijateľná. V podstate koncept Osvietenstva, ako všetky "izmy", je možné hodnotiť najrôznejším spôsobom: ak sa k nemu pristupuje so sympatiou je to filozofia Svetiel proti tmám, ak sa vidí s antipatiou, je to intelektualizmus proti historicizmu".

Teda koncept je trochu nejasný.

"A je skôr nejasný aj u Gobetti-ho. Mysliac na túto diskusiu, v tieto dni som znova prečítal jeden jeho článok, ktorý sa nazýva Illuminismo - Osvietenstvo. Bol to úvodník prezentácie jeho tretej revue, ktorá sa zrodila v decembri '24, ktorá sa nazývala il Baretti, podľa spisovateľa v storočí po 1700, ktorý sa sformoval na predstaviteľa talianskeho Illuminismo -Osvietenstva. Hoci Gobetti, ktorý bol prívrženec filozofie Croce-ho, vyšiel z formácie historicistickeho druhu. Je zrejmé, že tento koncept, v jeho mysli plnej ideí, ktoré prýštia a naliehajú z najrozmanitejších strán, nadobudne svoj najpozitívnejší význam, aj keď je mu vlastný: je to zástava zápasu s fašizmom, proti Gentile-u a jeho idealizmu, proti obráteniam typu Papini-ho, proti neoklasicizmu Ronda, proti futurizmu a "sto náboženstvám", proti provincializmu a nacionalizmu".

Ale ak tak Croce, ako Berlin, obidvaja liberáli, majú takú veľkú sympatiu k Vico-vihistoricistickýchantiosvieteneckým autorov, ostáva sa pýtať: sú medzi liberalizmom a Osvietenstvom nejaké otvorené účty ?

"Antiosvietenstvo v spisoch Berlin-a mi skrsli otázku, či on je skutočne liberálny mysliteľ. On je nepochybne považovaný za veľkého liberálneho mysliteľa, ale autori, všetci ktorých uvádza, prehodnocuje, uctieva, patria k opozičnej tradícii, okrem jedného: John Stuart Mill. Teda v liberálnej tradícii sú základní, okrem Kant-a, John Locke a Benjamin Constant. Posledný je autor La libertà degli antichi contrapposta alla libertà dei moderni (Sloboda antických v opozícií so slobodou moderných ľudí), knihy, ktorá by navždy mala zakotviť čo by sa malo chápať ako liberalizmus, nie sloboda antických, ale moderných ľudí, ktorá je slobodou od, freedom from, sloboda od štátu, emancipácia jednotlivcov od podriadenia kolektívom, zatiaľ čo sloboda antických je taká, ktorá sa stotožňuje s autonómiou, to znamená s dodržiavaním zákona, ktorý si každý kladie sám sebe (Rousseau

). Liberálna sloboda moderných je uvoľnenie, ktoré by chcelo byť konečné od každej formy začlenenia. Teda, keď sa zoberie táto sloboda podľa Constant-a a sa snaží hľadať u autoroch ako je Berlin, skutočne sa nenájde, hoci sám Berlin je, ako sa vie, autorom Quattro saggi sul concetto di libertà (Štyri eseje o koncepte slobody) a spojil svoje meno práve s odlišovaním medzi "negatívnou slobodou" a "pozitívnou slobodou". Ale v diele Berlin-a je to sloboda Kant-a, ktorá je tiež emancipácia jednotlivca. A romantik Hamann to študuje od základov a popisuje ako jeden fanatik, ako iniciátor jedovatej a násilnej tradície nacionalizmu".

Možno je to tak, ale aj interview, ktoré ste poskytol časopisu Reset v 1994 nie je úplne presvedčivé. Vrátili ste sa k zdôrazňovaniu zásluh, ktoré majú VicoHerder a k pluralizmu, potvrdzujúc, že veľký cieľ, ktorý si kladie Berlin bol útok na monizmus, vo všetkých jeho aspektoch, ontologickom (skutočnosť je ovládaná jednotným princípom), metodologickom (plná skutočnosť, ľudská a prirodzená, sú poznateľné pomocou jednotného myslenia, ktorým je veda), teleologická (všetko harmonicky speje do jednotného cieľa) a etickej (jestvuje najvyššia hodnota, je to jediné dobro pre všetkých).

"Monizmus je vždy veľký terč pre Berlin-a, večný nepriateľ, s ktorým treba zápasiť, aby zvíťazil pluralizmus. Ostáva skutočnosť, že autori, ktorých pestuje Berlin sú nepriatelia Osvietenstva. Toto protirečenie ostáva. Potom, čo som sformuloval hypotézu, že oni predstavujú pre neho vzorky "pozitívnej slobody", ale nikdy sa mi nepodarilo podať presvedčivé vysvetlenie".

Pozitívna sloboda (sloboda "na niečo- di", schopnosť stať sa pánmi seba samých, robiť, odstrániť prekážky), pred ktorou Berlin uprednostňoval negatívnu (sloboda "od niečoho - da"), vlastnejšie liberálna, zatiaľ čo prvá je spriahnutá so socializmom a komunizmom, nás vedie k hodnoteniu vzťahov medzi Osvietenstvom a marxizmom. Podľa Berlin-a marxizmus predstavoval "preháňanie" z protivnej strany od nacionalizmu, komunizmus bol výstrelok univerzalizmu a racionalizmu, ktorý bol rovnako nebezpečný.

"Ale aj v tomto, Berlin má nepresvedčil, pretože vzhľadom na slobodu liberálnej a buržoáznej demokracie, nacizmus a komunizmus sú dvaja bratia: majú rovnakého nepriateľa. Veľmi som hodnotil nedávno vydanú knihu, ktorej autor je Paolo Bellinazzi - L'utopia reazionaria  - Reakčná utópia (Name editore) – ktorá analyzuje argumenty, čo nacizmus a komunizmus ponúkajú na obranu vlastných téz a tieto majú rovnaké formy: obidvaja zápasia so slobodným buržoáznym svetom trochu aj s parlamentárnymi štátmi, obidve sa spájajú do Gemeinschaft proti Gesellschaft, archaického spoločenstva (takého, kde jednotlivec je len súčasťou systému), proti modernej spoločnosti jednotlivých indivíduí (a len preto slobodných vo vzájomnom vzťahu), obidve sú proti individualizmu a sú tvorcami sociálneho systému".

Vy hovoríte, že komunizmus a nacizmus sa obe predstavujú ako nepriatelia modernosti.

"Áno a Bellinazzi veľmi dobre argumentuje túto tézu. Keď analyzuje vzťahy dvoch antagonistov, akými boli  Carl Schmitt a György Lukacs, zisťuje, že stavajú na rovnakých ideách, pretože majú toho istého nepriateľa, buržoáziu a filozofie trhu; istým spôsobom sú proti rovnakému spôsobu tvorby bohatstva, obidvaja sú reakcionári. Na čele týchto reakcionárov by mohol byť Rousseau, ktorý predstavuje vzor reakčného spiatočníka a antimodernej filozofie, takej ktorá vyhovuje tak jedným, ako i druhým práve pretože je reakčná ".

V čom nevyhovuje Rousseau, z hľadiska modernosti?

"Že otesáva racionalizmus a optimizmus osvietencov a odporúča svojim súčasníkom aby sa stiahli do svojej intimity v storočí, akým bolo osemnáste, ktoré bolo poznačené emancipáciou jednotlivca od návratu k augustiniánskemu zvnútorneniu:  in te redi, in interiore homine habitat veritas. A Rousseau v plnom Osvietenstve navrhuje tento postup proti postupu storočí. Ale je zaujímavá tiež kritika, ktorú autor tvrdí, z hľadiska modernosti, z Frankfurtskej  školy, ktoré predstavujú Adorno a Horkheimer, pre ktorú je význačný práve útok na Osvietenstvo. Citujem z knihy: "Komunizmus a nacifašizmus sú spiatočnícke hnutia, ktoré sa snažia vrátiť sa späť, vracajúc pekne späť moc do obmedzených a aristokratických rúk oligarchie".

Ale vy súhlasíte s tézami, ktoré uvádza Bellinazzi?

"Ale kniha je veľmi dobre vybavená dokumentmi z hľadiska historického a filozofického a prekvapil má aj pre istý súzvuk ideí. Vždy som tvrdil, že dejiny dvadsiateho storočia sú charakterizované troma protagonistami, fašizmom, komunizmom a demokraciou (a nielen prvým dvoma). Tiež som vždy tvrdil, že víťazstvo by sa týkalo dvoch z troch, ktorí by sa spolčili. Druhá svetová vojna bola vyhraná alianciou medzi demokraciou a komunizmom, ktorá bola osudová pre nacizmus. Toto je bezpochyby, ale je tiež pravda, že táto aliancia bola alianciou vojny, ktorá sa vytvorila v momente vypuknutia svetovej vojny. A skutočne, hneď po porážke nacizmu, začala sa studená vojna medzi dvomi víťazmi, ktorá trvala päťdesiat rokov, vojna sa skončila bez potreby strieľať, pretože s Gorbačovom komunisti hodili do ringu uterák".

Teda táto aliancia nemala korene vo väčšej sympatii, alebo v menšej vzdialenosti medzi komunizmom a demokraciou? Pretože, pozrite, sme v istom zmysle zvyknutí považovať marxizmus – a rovnako aj Berlin – ako istý "výstrelok", ale z protivnej strany ako nacizmus, ako výstrelok "abstraktného racionalizmu", miesto výstrelku "konkrétneho iracionalizmu". Teda, omyl zo strany Osvietencov a iných okrem nich.

"Toto je jedná z ideí, ktoré komunisti pestovali, pre seba oprávnenie, a bol to pokus seba legitimizácie komunizmu".

A predsa nacizmus sa vyhlasuje za nepriateľa Svetiel, zatiaľ čo komunizmu sa stavia ako jeho pokračovateľ a "prekonávateľ".

"Toto hodnotenie je vhodné zmeniť. My, čo sme zápasili s nacizmom v spojenectve s komunistami (a našťastie sa udialo toto spojenectvo, ktoré rozhodlo o víťazstve demokracie) sme vždy sa snažili ospravedlňovať a  komunistov nejako legitimizovať. Bolo pochopiteľné, že sme sa snažili predstaviť ho ako jav pokrokový a nie reakčný. Boli sme spojencami v smrteľnom zápase, chápete? Snažili sme sa vidieť v ňom pozitívne aspekty, ktoré po páde komunizmu viac nevidíme. Po jeho definitívnej porážke sme boli nútení prehodnotiť idei, ktoré sme mali o komunizme".

Koľko krát napadli vás Bobbio a všetkých akcionistov za "zmierlivosť" voči komunistom.

"To je pravda: všetky obvinenia z filokomunizmu, ktoré som získal závisia od tohto myslenia. Ale uvedomuje sa, že my z našej generácie sme boli spojencami komunizmu, aby sme porazili nacizmus? To nie je ospravedlňovanie, ale vysvetlenie. Je jasné, že vždy sme tvrdili, že je istý rozdiel v kritickom hodnotení nacizmu a komunizmu a nikdy sme nemysleli ich stotožňovať. Ale po páde Berlínskeho múra, fakty nás prinútili zmeniť ideu".

Fakty a knihy. Pred troma rokmi vyšla na svetlo Čierna kniha komunizmu, ktorú zostavil Courtois.

"Pre mňa to bolo interview ktorú ste robili pre l'Unità v 1998, kde som hovoril, že bolo potrebné si uvedomiť, že "nejestvuje taká krajina, kde sa zavádzal komunistický režim, kde by sa nezaviedol tiež systém teroru, od Sovietskeho zväzu po Čínu, od Albánska Hoxu po Rumunsko s Ceauscescu, od Kóree Kim Il Sung-a po Kambodžu Pol-Pot-a".

Teda, vzhľadom na skúšku fakt, že komunizmus bol v podstate antidemokratický a totalitárny, je potrebné pripustiť, že téza, ktorú uvádza Bellinazzi je správna: niet pochyby, že jestvovala podoba medzi nacizmom a komunizmom. Jeden aj druhý mali za cieľ buržoázny svet, neuznávali historickú pozitívnosť obchodného sveta, mali pred sebou len egoizmus a cynizmus, videli len zápas o buržoázne bohatstvo ako záporný prvok, ktorý treba poraziť, aby sa vytvorila spoločnosť, ktorá zruší toto všetko. Komunisti i nacisti verili, že ich utopia znamená cestu pokroku, miesto toho boli rovnako reakční. Filozoficky vyjadrené, reakční boli tak Marx , ako Nietzsche. Hodnota slobodného buržoázneho sveta unika tak jedným, ako druhým, a boli proti nej tak nacizmus, ako stalinizmus". Námietka: ale je možné zahrnúť do tejto rovnice celý marxizmus? Z robotníckeho hnutia sa rodí tiež socialdemokratický reformizmus, sociálne občianstvo, náš systém občianstva.

"A odpovedám vám, že hlavný zdroj sociálnej demokracie nie je Marx, pretože ono sa zrodilo v Anglicku. Pravá antitéza robotníckeho hnutia, toho, ktoré oživuje reformistickú tradíciu, vychádza z ne marxistického sveta. V tomto viac zavážil John Stuart Mill ako Marx".

Ďalšia námietka. Marx bol v strehu, aby nebol obvinený, že nechce pokrok a útočil na "romantický antikapitalizmus". Komunistický manifest obsahuje vášnivé hodnotenie buržoáznej revolúcie. Čas proletariátu mal prísť "po".

„Toto bola obrana Marx-a, ale odpovede histórie ukázali, že sa mýlil. Jeho ideológia vytvorila komunizmus a komunizmus bol v opozícii s tým, čo si predstavoval. Keď hovoril o prechode z ríše nutnosti do ríše slobody, vyjadroval svoju ilúziu a to sa prejavilo v hroznom omyle historickej vízie“.

V '89 ste hovorilo v slávnom článku v denníku Stampa o "obrátenej utópii", teraz sa táto stala "oneskorenou utópiou".

„Akceptujem výraz názvu knihy, ktorej autor je Bellinazzi, reakčná utópia. Je vložená do tohto utopického obrazu radikálnej transformácie spoločnosti antiliberálna idea, pretože liberalizmus verí, že dejiny slobody sú históriou trvalých prechodov od dobra ku zlu, od zla k dobru, od úspešných pokusov, ku pokusom, ktoré zlyhali. Dokonalá spoločnosť nie je povinný cieľ. Liberalizmus sa rovná s antiperfekcionizmu, zatiaľ čo marxizmus, tak ako nacizmus boli perfekcionistické utópie“.

Proti perfekcionizmu teda vy sa zhodujete s Isaiah Berlin-om?

"Nie veľmi".

"A v tomto Berlin-ovi, Berlin  "pokrúteného dreva - legno storto", toho, z debaty v Turíne v 1988, toho hľadateľa súladu medzi odlišnými a rovnako platnými ideálmi, máte úplnú pravdu".

 

  ﻢﺴﺑ