Leo Strauss, Biblia a politická filozofia

Leo Strauss, the Bible, and Political Philosophy

Harry V. Jaffa


V januári 1988 dostal som pozoruhodný list od dvoch mladých študentov, ktorých mená sú Larry Arnhart z Northern Illinois University a Leonard Sorenson z Assumption College (Massachusetts). Otázky, ktoré mi kládli sa týkali Boha a človeka, Biblie a filozofie, boli priamejšie a rozumnejšie, aké kedy mi niekto položil - - v mojej učiteľskej kariére nejakých štyridsaťpäť rokov - - alebo aké som si položil ja sám!

Ich otázky boli podnietené mojim článkom s názvom "Crisis of the Strauss Divided" (Rozpoltená kríza o Strauss-ovi), ktorý bol zverejnený v jesennom čísle 1987 časopisu Social Research. Tento článok bol upravený text prednášky, ktorú som mal v New School for Social Research začiatkom 1987, ako súčasť sympózia—sponzorovaného touto školou—o príspevkoch zahraničných študentov k pochopeniu Americkej ústavy, ktorej dvoj storočnica sa vtedy oslavovala. Bol som požiadaný predniesť príspevok o Leo Strauss-ovi. (George Kateb z  Amherst hovoril o Hannah Arendt-ovej a Dante Germino z University of Virginia hovoril o Eric Voegelin-ovi).

V mojej prednáške som urobil závery čiastočne z tvrdení Strauss-a týkajúcich sa neriešiteľnosti (insolubility) protirečení medzi zjavením a rozumom - - Jeruzalemom a Aténami - - ako najvyššieho princípu ľudského života. Rovnako som urobil závery z tvrdenia Strauss-a, že podľa Aristotela ciele mesta - - to znamená politického života ako takého - - sú ciele morálnych cností.

A zameral som sa na vyhlásenie Strauss-a, že napriek ich teoretickým nezhodám o tom ako cieľ, alebo ciele slúžia morálnym cnostiam, zjavenie a rozum podstatne sa zhodujú o čo je morálka v praxi. A ďalej som rozvíjal závery Strauss-ovho tvrdenia, že pravý život západnej civilizácie závisí na pokračovaní dialógu - - večného dialógu - - medzi zjavením a rozumom.

Ale obe, tak kontinuita, ako aj prínos tohto dialógu závisí na zostavajúcej teoretičnosti, bez toho aby niektorá strana požadovala - - alebo sa spoliehala na—politickú moc pri správaní sa počas vzájomného dialógu. V post-klasickom svete, ovládanom sektárskymi náboženskými autoritami - - alebo sektárskymi politickými autoritami (ako v prípade marx-leninských režimov) - - boli tieto rovnako tyranské a rovnako ohavné. 

Z tohto pohľadu, zámer American Founding, oddelenia cirkvi a štátu, jeho zabezpečenia slobodného vyznávania náboženstva a slobody vyjadrovania a tlače, by sa mohlo považovať nie ako znižovanie cieľov politického života, ale ako uvoľňovanie ľudských najvyšších snáh po pravde, od tyranie politických vášní. V tomto zmysle by sa to mohlo pokladať za najlepší režim západnej civilizácie. Avšak, tento režim bol ohrozovaný od svojho vzniku (zvlášť sporom o otroctve) a nebezpečenstvo pokračuje v morálnom relativizme, vrcholiacom nihilizme modernej filozofie.

Strauss-ova kritika modernej filozofie, zdá sa mi, bola smerovaná predovšetkým k prekonaniu toho, čo často nazýval sebazničenie rozumu, tak ako autority rovnako klasickej filozofie a Biblie, s ohľadom na cnosť a morálku, ktoré by mali byť znovu obnovené. Táto reštaurácia, som presvedčený, je tiež nemej obnova perspektívy American Founding.

Nakoniec by som chcel spomenúť, že hoci citujem Strauss-a opakovane ako základ svojich tvrdení, nepokladám autoritu Strauss-a pre závery, ktoré z citátov dedukujem. Iní študenti Leo Strauss-a vybrali veľmi odlišné závery - - iste, v niektorých prípadoch proti tvrdiace závery z jeho diel - - ako som urobil ja. Tu iba hovorím - - tak ako všade - - čo si myslím, že je pravda a čo v dielach Strauss-a má naviedlo si myslieť. Iní musia posúdiť, či toto moje myslenie je pravdivé.

Claremont, California
October 7, 1991

**********

February 13, 1989
Professor Leonard Sorenson
Professor Larry Arnhart
Assumption College
500 Salisbury Street
Worcester, Massachusetts 01609

 

Páni:
Vo vašom liste z 27. januára 1988, uviedli ste niekoľko otázok (interrogatories ako by to nazval Lincoln), na ktoré teraz chcem odpovedať. Veľmi ste mi polichotili, keď ste sa obrátili na mňa, ale nestratil som dôstojnosť, nehovoriac o skromnosti, ako myslím si, že potvrdia moje odpovede. Chcel by som dúfať, že prispejem niečím k vašej pokračujúcej diskusii. (Keď som po prvý krát dostal váš list, vykríkol som mojej žene, "Nelicituj viac, to bude výhra". Predsa ale, triezvosť sa skoro vrátila.

Pýtate sa "dve obecné otázky, na ktoré všetky ostatné otázky sú podriadené":

1.) Čo je špecifické, podstatné učenie, ktoré je nové, alebo jedinečné ku biblickému zjaveniu?

Odpovedám po prvé, je to idea Jedného Boha, ktorý je oddelený od vesmíru, ktorého je Stvoriteľom. Tým, že je aj oddelený, aj jedinečný, Boh je nepoznateľný. Môžeme skutočne povedať, že poznáme len tie veci, ktoré majú znaky svojej triedy, ktoré ich identifikujú ako členov triedy, alebo typu. To znamená, keď poviem "toto je stolička", tým vyjadrujem, že jestvuje nekonečný počet možných stoličiek, každej odlišnej od tejto, ale každej rovnako stoličkou. Rozum znamená uznať ideu stoličky v stoličke a chápaní, že prečo partikulárne je odlišné od obecného. Keď raz pochopím, čo je stolička, pochopím, prečo môže byť mnoho stoličiek okrem tejto.

Naviac, každá zvláštnosť, ktorú skúsime naším vnímaním, hoc ako jedinečne môže byť chápaná, znamená možnosť jestvovania iných zvláštnych predmetov v jeho triede. To mohlo by byť príkladom v v prvej žiarovke, prvom lietadle, prvom kuse hocičoho. Je to tiež pravda pre každý predmet, ktorý je možné si predstaviť: napríklad kentaurus, čo je napol človek, napol kôň. Nikdy nemôžem mať skúsenosť s kentaurom, ale predstavivosťou si môže tiež predstaviť iné, ako to čo sa podobá na to, a predsa je to odlišné.

Ale Boh z Biblie nie je len Jediný, ale je Jedine možný. Ako taký, On nemôže sa stať objektom poznania. A On nemôže byť predstavený. Taký boh, ktorý by mohol byť predstavený bolo by pohanské božstvo (akých by mohlo vždy byť mnoho), ale nie Jediný z Biblie. To príčiny, prečo druhé z Desiatich prikázaní zakazuje si robiť obrazy, to znamená, zakazuje každý pokus aby sa z Boha stal objekt poznania tým, že sa stal objektom zmyslového vnímania. Preto On sa nemôže stať objektom poznania, ale iste On môže byť objektom viery.

Tak jestvuje jasný a odlišný epistemologický dôvod prečo viera a nie rozum má prvenstvo. Pre zhrnutie: nemôžem poznať nič z čoho je a môže byť len jedno. Ak Boh je Jediný a ak nemôže byť iný Boh, nemôže byť žiadna idea Boha. Boh je jedinečný  v tom, že v Ňom sa nenachádzajú odlišnosti, ktoré by sa mohli rozlíšiť univerzálnosť a zvláštnosť, čo je základom pre každé chápanie v rámci schopnosti prostého ľudského rozumu. Preto Boh je nepoznateľný. To je základný predpoklad Biblie.

Nakoľko vnútorné úvahy, alebo uvažovanie ľudskou skúsenosťou nemôžu človeka nikdy priviesť k idei Boha Biblie - - pretože Boh Biblie nie je idea a On nie je príčinou v rámci poriadku prírody (He is not a cause within the order of nature)—zjavenie ako forma komunikácie medzi Bohom a človekom sa stáva "rozumné". Zjavenie je poznačené zázrakmi, hoci samotné stvorenie je prvotný zázrak. Toto sa vidí v prvej vete Genesis, ktorá uvádza niečo, čo iba Boh mohol poznať, alebo dosvedčiť.

Všetky ostatné zázraky sú menšie zázraky, ale ich dôvod bytia je už začlenený do príbehu stvorenia. Dôvody Boha pre komunikáciu s človekom musia byť zahrnuté do jeho dôvodu komunikovať jemu jeho príbeh jeho stvorenia sveta - - a človeka. Ak najvyššie veci (Boh a jeho príbeh stvorenia) sú nepoznateľné, potom najvyššia schopnosť, alebo schopnosť človeka nemôže byť teoretickým poznaním. V Aristotelovi, napríklad praktická múdrosť je v službe teoretickej múdrosti. V Biblii, teoretická múdrosť je nahradená - - alebo snáď vytvorená - - štúdiom výrokov a skutkov Boha - - ktorých záznam je Biblia (alebo Torah, alebo Zákon).

Blažený človek, ktorý nekráča podľa rady bezbožných
a nechodí cestou hriešnikov,
ani nevysedáva v kruhu rúhačov,
ale v zákone Pánovom má záľubu
a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.

Je ako strom zasadený pri vode,
čo prináša ovocie v pravý čas,
a jeho lístie nikdy nevädne;
darí sa mu všetko, čo podniká.

No nie tak bezbožní, veru nie;
tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.
Preto bezbožní neobstoja na súde,
ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých.

Nad cestou spravodlivých bedlí Pán,
ale cesta bezbožných vedie do záhuby.

Ž 1


************

2.) Ak biblické zjavenie kladie filozofii nezodpovedateľné otázky a preto dochádza - - slovami Strauss-a - - "vyvráteniu filozofie zjavením", potom prečo by sa nemala odmietnuť filozofia?

"Vyvrátenie filozofie zjavením" obsahuje tú istú dvojznačnosť ako "viem, že nič neviem". Strauss položil toto "vyvrátenie" do úst (tak hovoriac) zjavenia v mnohom podobne, ako Sokrates uvádza argument zákonov (Torah Atén!) do úst zákonov Atén v diele Crito.

Jestvuje aristotelovský citát, že "keď sme vyvrátili všetky omyly, to čo ostáva je pravda". Vyvrátenie je metódou skôr filozofie, ako zjavenia. ("Metóda" Biblie sa nachádza v takých výrazoch, ako "Ty budeš" .../ alebo "Ja som ...") Strauss-ove vyvrátenie filozofie zjavením je sokratovský elengthus. To však neznamená, že nie je to seriózne, alebo že to znamená rozvrátenie argumentu zjavenia v urobení ho závislým na filozofii. Boh nestvoril človeka bez rozumu, alebo bez zaviazania ho podriadiť sa rozumu, vo všetkých týchto veciach vo vzťahu kde rozum môže byť dostatočný sprievodca. Filozofia, pokiaľ ako je to zdokonaľovanie ľudského rozumu, je zdokonaľovanie Bohom daného daru. Iba funkcia filozofie je odlišne chápaná, závisí od toho, či táto funkcia sa chápe ako v konečnom dôsledku slúžiaca učeniu božieho zjavenia, alebo je identická s vlastnou rozumnosťou, ktorá samotná je najbožskejšia vec v ľudskom živote.

Kontext vášho citátu z Natural Right and History je dôležitý. Strauss ukazuje, ako v Max Weber-ovi zjavenie sa premenilo do "hodnotových súdov", vznešené do smiešneho! V obnovení dôstojnosti zjavenie Strauss ukazuje prečo konflikt medzi rozumom a zjavením nie je základom pre vyhlásenie neschopnosti rozumu. Pretože nie sme schopní povedať, ktorý z dvoch vrcholov hôr je vyšší, keď sú zakryté mrakmi, to neznamená, že nemôžeme odlíšiť horu od krtinca!

Argument v prospech zjavenia sa stáva podľa Strauss-a obranou spoločného základu, na ktorom sokratovská politická filozofia a Biblia obe stoja. "Viem, že nič neviem"—uvedomenie si neznalosti, potreby poznania - - necháva otvorenú otázku, či uspokojovanie tejto potreby závisí prvotne na rozume, alebo na viere. Sokratovský postup múdrosti - - tak ako pokrok ako sa môže povedať je výsledkom každej sokratovskej konverzácie - - je vždy sprevádzaný zvýšeným uvedomením si toho, čo nevieme. Tajomstvo vesmíru - - tajomstvo bytia - - skôr rastie, ako sa zmenšuje, ako výsledok sokratovského pokroku v poznaní.

Ako môže prívrženec Sokrata vedieť, že jeho "pokrok" je v "múdrosti", ak cieľ filozofie ustupuje s každým predpokladaným postupom? Nezávisí filozofia - - dôverujúca v konečný význam rozumu - - na pôsobení viery natoľko ako viera v Boha Biblie? Preto samotný rozum poukazuje  - - a nemôže rozumne poprieť - - možnosť, že tajomstvo bytia je nepreniknuteľné, pretože pôvodca vesmíru je tajomný Boh, ktorý - - tým že je oddelený od vesmíru, ktorý stvoril - - je nad bytím.

Moderný racionalizmus prichádza ako pokus odstrániť tajomstvo bytia tak radikálnym skepticizmom, ako s odstránenia skepticizmu z filozofie. Pokúsil sa (zvlášť v Descartes-ovi, ale tiež v Spinozovi) odhaliť predpoklady, ktoré nebudú spochybniteľné a pokračovať odtiaľ tak induktívne, ako deduktívne ku záverom, ktoré budú nespochybniteľné - - a nebudú vyžadovať žiadnu "vieru v rozum". Takým pôsobením verí v možnosť konečnej premeny filozofie do múdrosti.

Zavŕšenie a premena filozofie - - lásky múdrosti - - do samotnej múdrosti, ak by bola uspela, by priviedla ku koncu obe, tak sokratický skepticizmus, ako aj biblickú vieru. Pretože v takom prípade, nič by nezostalo ani pre skúmanie, ani pre vieru. Kritika modernej filozofie Strauss-om, viac ako každá intelektuálna udalosť našich čias, ukázala na nemožnosť takého podnikania. Jeho dôkaz seba zničenia rozumu končiaceho v nihilizme dokázal nadradenosť oboch, tak sokratovského skepticizmus, ako aj biblickej viery nad moderné snahy prekonať ich. 

Každá opozícia môže byť vlastná rozdielom medzi biblickou vierou a sokratickým skepticizmom, obe stoja ako jeden v ich odlišovaní sa k modernému racionalizmu. Obe využívajú rozum, či ako nezávislý rozum, alebo ako slúžku ku zjaveniu, pre vytváranie autoritatívnych morálnych súdov. A pri odlišovaní sa ako konečný cieľ morálky, oni predsa sa zhodujú podstatne v tom, čo je morálka.

Vo svojom životopisnom úvode Strauss cituje Deuteronómium  4:5-8 :

Pozri, učil som vás prikázaniam a ustanoveniam, ako mi nariadil Pán, môj Boh, aby ste ich plnili aj v krajine, do ktorej tiahnete, aby ste si ju udržali ako vlastnú. A zachováte a splníte ich napospol, lebo to bude vaša múdrosť a rozumnosť pred národmi, ktoré zvedia o každom tomto príkaze a budú vravieť: «Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ! » Uchovávaj ich a konaj podľa nich; Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme. A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?

Prečo mali "národy - peoples," to znamená pohania, hovoriť o Izraelitoch, že títo sú "múdri a chápajúci ľud ?" Čo umožňovali im spoznať múdrosť a porozumenie (spomeň si na dilemu, ktorú mal Meno!), ak nie priame zjavenie ktoré im bolo poskytnuté? A prečo Boh očakával, že porovnanie zákonov rozličných národov odhalí - - očakávaného múdreho a chápavého sudcu - - najvyššiu spravodlivosť zákonov Mojžiša?

Nepredpokladá potom Biblia, aby uznanie múdrosti ľudskej schopnosti a správnosť je predmetom každého zákona a nie len Tory ? Nepredpokladá preto, že učenie rozumu a zjavenia nebudú si protirečiť navzájom, pretože obe, tak rozum, ako zjavenie sú Božím darom ľudstvu?

Nič v návrhu Jedného nepoznateľného Boha zakazuje našej viere, aby medzi Jeho skutkov bolo naše stvorenie ako rozumných bytosti, s prístupom nášho rozumu ku všetkému, čo obsahuje idea "zákonov prírody a Božej prirodzenosti". Keď Strauss je opatrný vyhlasovať, že Starý Zákon neobsahuje žiadne slovo pre prírodu – nature, zdôrazňuje ( čiastočne v epigrafoch vybraných zo S.Z. pre Natural Right and History), že skúsenosť spravodlivosti a nespravodlivosti je základom každej ľudskej skúsenosti.

Sv. Pavol vyhlasuje:

A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; ... Rim 2: 14-15

 

Táto pasáž je podobná s Deuteronómiom 4, kde sa nachádza niečo podobné ako prirodzený zákon, hoci tento ešte nie je konceptualizovaný, ako taký.

Z pohľadu Biblie, Božie zjavené Slovo a nie nezávislý ľudský rozum je zdrojom najvyššej múdrosti. Ale úloha rozumu - - to zn. politickej filozofie, alebo prirodzeného práva, v odlíšení od metafyziky - - nie je tým negované, alebo ani zmenšované. Zhodnoťte nasledujúci Úvod Strauss-a k The City and Man:

Je to nedostatočné pre každého podriadiť sa a počúvať Boží odkaz Mesta Spravodlivosti, Verného mesta. S cieľom rozšírenia tohto posolstva medzi pohanmi, ba s cieľom pochopiť ho jasne a plne, ako je to ľudský možné, človek musí tiež zvažovať, do akého rozsahu človek môže rozlišovať hranice Mesta, keď je ponechaný na seba, na vlastné vykonávanie jeho vlastných moci.

Ale v našej dobe je omnoho menej naliehavé ukázať, že politická filozofia je neodmysliteľnou slúžkou teológie, ako ukázať, že politická filozofia je oprávnenou kráľovnou sociálnych vied.... [D]okonca najvyšší súd v tejto zemi by pravdepodobne odmietol námietky sociálnej vedy, že Desať prikázaní, ako slov živého Boha.

Strauss tu hovorí o politickej filozofii ako "nevyhnutnej slúžke teológie ... ". Ale je to omnoho naliehavejšie, hovorí, dokázať, že táto je "oprávnená kráľovná sociálnych vied". Ja by som uviedol, že zavedenie politickej filozofie ako pravidiel sociálnych vied by sa stala nutná podmienka pre opravdivé prežitie v našich časoch biblického náboženstva a morálky.

V rámci historickej modernosti, autorita zjavenia nemôže a ani nemala by báť základom politickej autority. Pretože morálne učenie zjavenia je vo veľkej miere (ako tvrdí sama Biblia) tiež učením rozumu, politická filozofia podáva autoritu v rámci nie sektárskej politickej ústavy pre morálne učenie v zhode so zjavením. V našich časoch sa zjavenie stalo - - ako jasne dokazuje Strauss-ova kapitola o Max Weber-ovi - - zamieňané a pomiešané s "hodnotovými súdmi", alebo v alternatívnom žargóne "teológiou oslobodenia". Hnutie práv homosexuálov, napríklad, urobili veľké kroky v presvedčovaní hlavnej línie cirkví, že príkaz k "láske blížneho" je božské oprávnenie k sodomiilesbianizmu.

Pri pohrebnom bdení premeny modernej filozofie, nie do múdrosti, ale do nihilizmu, samotná Biblia bola interpretovaná ako prostriedok na všetko, čo je v zhode s najsilnejšími vášňami. Vášnivé angažovanie bolo identifikované nie so zjavením. Nevyvratiteľnosť zjavenia sa miešal so spriahnutou nedokázateľnosťou všetkých "úsudkov o hodnotách – value judgement" - - a preto sa tvrdilo, že je oprávnené odmietnuť každé autoritatívne morálne učenie.

Ale autorita zjavenia, z Biblického hľadiska, nie je ľubovoľná—ako sú "hodnotové súdy" a výzva k božskosti v teológii oslobodenia. Je to preto, že Boh je, ešte raz, tak Jeden, ako oddelený, že zjavenie je nutne prostriedok pre komunikovanie človeku jeho opravdivého miesta vo vesmíre a jeho vzťahu k Bohu. Zjavenie, hoci zázračné v jeho pôvode a podstate nie je subjektívne—Boh je objektívna realita—a nepovoľuje nezosúladenosť subjektívnych morálok s týmto učením osamoteného ľudského rozumu.

Idea autoritatívnych tradícií ako základu ľudského blahobytu je dosť pružná idea na zohľadnenie vád zlyhateľných ľudských myslí, ako svetlo zjavenia je filtrované, pri prechode cez ne. Ale opravdivé tradície, hoc ako sa môžu líšiť navzájom, ako tradície založené na Biblii sa líšia, sa nesmú zamieňať s ľubovoľnosťou. Idea prirodzených práv a prírodného zákonu môžu byť videné ako prostriedky, ktorými opravdivé tradície môžu byť odlíšené od mnohých falošných teórií, ktoré si to namýšľajú. Nemôžeme predpokladať, že zjavenie by mohlo umožniť morálky, ktoré nie sú v zhode s tým, čo poznáme z rozumu.

Z vyššie uvedeného je jasné, myslím si, že sokratovský skepticizmus a biblická viera stoja na tej istej epistemologickej základni. Je nemožné znova zaviesť nároky jedného, bez znovu ustanovenia nárokov druhého. Premena modernej filozofie - - moderného racionalizmu - - do nihilizmu, odmietnutie všetkých racionálnych noriem ľudského myslenia, alebo ľudského činu, požičiava hodnovernosť teológii oslobodenia. Nie je to pre falošnú podobu nihilizmu s doktrínou creatio ex nihilo - - ktorú Biblia sebe vlastne a nutne učí.

Moderný nihilizmus kulminuje v každej osobe, ktorú vyzýva k vytvoreniu svojho vlastného morálneho vesmíru. Nič nebráni človeku - - videnému v svetle nihilistických povolení - - od seba samého, robiť nároky na atribúty Boha. Viera sa potom stáva oprávnenosťou rovnako všetkého - - ako i ničoho. V takej situácii, iba vyvrátenie moderného racionalizmu a jeho premena do nihilizmu môže obnoviť možnosť biblickej viery v jej vlastných dôsledkoch na ľudský život.

Uzavriem túto časť diskusie poznámkou, že útok na rozum a racionalizmus (a tradíciu prirodzeného práva), ktorý je znakom moderného politického konzervativizmu, je nemenej ako moderný politický liberalizmus, v službe nihilizmu. Navonok, moderný konzervativizmus sa javí iba ako odmietnutie moderného racionalizmu. Je to skutočne výraz moderného romantizmu – uprednostňovania srdca pred hlavou.

Jeho uprednostnenie srdca však je poznačené nesystematickým myslením, tak ako nás učili všetky veľké náboženské tradície Západu, či už je to Talmud, alebo Kanonické právo, či je to Summa Theologica, alebo Sprievodca pre Rozpačitých (Guide of the Perplexed). Hoc ako sú títo konzervatívni kresťania, alebo Židia slušní, predsa ale nemajú vnútornú obranu proti novším formám náboženstva, založenom na teológii oslobodenia. Toto zahŕňa morálnosť radikálnej modernosti, proste pretože táto je v zhode s vášňami - - rozumom neupravenými, alebo nesprostredkovanými vášňami.

************

Vrátim sa k tomu, čo v Snemovni House of Commons by sa mohlo nazvať vašimi dodatočnými otázkami. Sú v šiestich paragrafoch, z ktorých prvý je nasledovný:

Spojí sa biblické zjavenie s vierou, zákonom, monoteizmom a božou všemocnosťou. Je to táto kombinácia (alebo nejaká kombinácia) týchto, ktorou je biblické zjavenie? Alebo je jedná zložka z nich rozhodujúcejšia ako ostatné? Vy zdôrazňujete vieru, ale to nie je nám ešte jasné čo si myslíte pod obsahom viery. Hovoriť o obsahu viery ako Biblia, ako celok, ako poslušná láska Boha, alebo ako v Bohu zdroj rozlišovania skutočných pochybností, ktoré udržujú filozofický spôsobom života, necháva nás v temnosti o jedinečnosti obsahu biblickej viery, v protiklade ku pohanskému náboženstvu.

Myslím si, že už som odpovedal vyššie uvedeným. Myslím si, že je jasné nielen toto - - ale prečo - - viera (sprevádzaná „poslušnou láskou Boha“) môže byť "zdrojom rozlišovania najvlastnejších pochybností, ktoré udržujú filozofický spôsob života ...." Iste, ako hovorí Strauss, je tiež pravda, že "človek je tak postavený, že môže nájsť svoje uspokojenie, svoj šťastie, v slobodnom bádaní, v riešení hádanok bytia". Či človek má žiť svoj život skôr "vyjadrovaním hádanky bytia", ako jej "riešením" vierou, ostáva otázkou. Zatiaľ čo biblická viera sa môže označiť, že ponúka alternatívu ku "slobodnému skúmaniu", ľudská sloboda vyžaduje iba to, aby človek uznal jednu alternatívu, ktorá je v súlade s požiadavkou slobody. Moderný racionalizmus - - alebo nihilizmus do ktorého sa sám ničí - - predstavuje opustenie (alebo popretie) ľudskej slobody.

Hovoríte o "biblickej viere ako proti postavenej k pohanskému náboženstvu". Myslím si, že v Platónovom Euthyphro nachádzame definitívnu konfrontáciu medzi pohanským náboženstvom a filozofiou. Záležitosť sa redukuje buď od ideí, alebo do zápasu bohov.  (Moderný výraz by mohol byť do "západu hodnôt".) Bohovia by mohli zápas zastaviť –to je  poskytnúť zosúladeného sprievodcu ľudským životom –iba ak by boli zúžení do úlohy služby ideám.

V Platónovi (a ešte viac v Aristotelovi) sa môže vidieť, ako filozofi sú nahradzovaní básnikmi (a/alebo sofistikmi) - - a bohovia básnikov (a /alebo sofistov) - - ako zdroj ne protirečivých morálnych inštrukcií. Iste, filozofovia nebudú riadiť priamo, ale skrze novú generáciu sofistov a básnikov ich vplyvom na výchovu, alebo ako je to prípad Aristotela, cez šľachetných mužov, na ktorých výchovu budú  dozerať. Ale Boh Biblie je imúnny ku Platónovej kritike pohanstva, z dôvodov ktoré som už (myslím si) dostatočne objasnil.

************

Váš druhý zoznam "doplnkov" začína takto:

Definujete a odlišujete zjavenie ako Židovský zákon a zjavenie ako kresťanskú vieru. Jedinečnosť biblického zjavenia, ako sa nachádza v kresťanskej viere protirečí Židovskému zákonu? Ak je tomu tak, znamená to, že Židovský zákon je podstatne bližší k pohanskému zjaveniu, ako k antickému mestu?

Čo nazývate "Židovský zákon", iste bol pôvodne zákon v antickom meste. Pretože všetky staroveké mestá (ako sú prezentované na začiatku Platónových Zákonov) si nárokovali odvodenie svojich zákonov zo božského pôvodu, staroveký judaizmus sa v tomto podobá iným antickým mestám. Avšak, viera v Boha bol princíp, ktorý bol základom a dával obsah každému aspektu zákonov Mojžiša, preto viera ako taká nikdy nebola menej základnou pre judaizmus, ako pre kresťanstvo.

V judaizme, však, poslušnosť zákona sa vždy brala za základnú skúšku vernosti. Táto legalistická orientácia v kresťanstve bola nahradená silnejšou väzbou, alebo dôrazom na princíp viery, mimo jej dôsledkov na správanie sa. Vo svojom monoteizme, starobylý Izrael bol odlišný od ostatných antických spoločností. Jeden z dôsledkov tejto nepodobnosti bolo, že Židia neustále považovali Boha za svojho Boha, keď Izrael prestal byť starovekou spoločnosťou, keď Torah nebola viac ich občianskym, ako aj božím zákonom.

Pokračujete:

Tvrdíte, že témou Strauss-oveho životného diela bola záležitosť rozum/zjavenie, ktorú zdá sa odlišujete od teologicko-politického problému, ktorý ste nazvali "absolútne novým" problémom, spôsobeným kresťanstvom. Takto identifikujete tento problém ako ústredným v živote a diele Strauss-a , ako "jeho témou bádania". Mohli by ste objasniť, čo podľa vás robí odlišnosť medzi týmito dvoma záležitosťami a ako obe, ak sú odlišné, môžu byť v jadre jeho diela?

V mojom slávnostnom príhovore o Strauss-ovi v 1973, som citoval dve vety, ktoré si myslím lepšie ako čokoľvek, charakterizujú výzvu a cieľ životnej práce Strauss-a:

Je istejšie snažiť sa pochopiť nízkosť vo svetle výšky, ako výšku vo svetle nízkosti. Ak sa robí to druhé, nutne sa deformuje výška, zatiaľ čo pri prvom postupe, neodníma sa nízkosti sloboda objavenia v sebe toho, čo tam je.

To je dielo klasickej krásy a prostoty. Zahŕňa Strauss-ove tiché odmietnutie Machiavelli-ho, pri pripustení—alebo skôr naliehaní—že plné odhalenie toho čo je nízko je niečo, čo politická filozofia a zvlášť štátnictvo nemôže si dovoliť zanedbať. Nakoľko nemôžeme príliš často opakovať, Strauss nikdy nezabudol na požiadavky zjavenia, nemenej ako na rozum, na to čo je "výška". Ale hodnotenie zohľadňujúce tieto nároky bolo nakoniec závislé na špekulatívnom rozume: o čom sa nedá rozmýšľať, nemôže sa podrobiť žiadnemu konečnému rozhodnutiu. Zatiaľ čo ľudská sloboda vyžaduje uznanie filozofických a biblických alternatív, nič nevedie k potlačeniu viac jednej, ako druhej z nich. Ako napísal Strauss na konci "Pokrok a Návrat":

Skutočný život Západnej civilizácie sa deje medzi dvoma sústavami, v základnom napätí. Preto nejestvuje dôvod zabudovaný v samotnej Západnej civilizácii, v jej základnej konštitúcii, prečo by sa mala vzdať života.

Myslím si, že Strauss zasvätil svoj život predovšetkým, na odvrátenie Západnej civilizácie od "vzdania sa života". Seba zničenie rozumu v poslednej "vlne" modernosti znamená opustiť obe, tak filozofiu, ako zjavenie a potvrdenie ľudskej vôle, ako jedinej autority, miesto toho čo bolo pripisované buď autonómnemu rozumu, alebo Bohu.

Strauss-ove videnie rozdielov medzi antikou a modernosťou nazývam skôr praktické, ako teoretické. Jadro moderného experimentu - - ktoré má svoje začiatky v Machiavelli-m – - malo prekonať rozdiely medzi dvoma konkurenčnými obrazmi toho čo je výška. "Prekonať - trascend" je možno zlé slovo, pretože ľudský problém teraz je v znižovaní, nie v ďalšom zvyšovaní cieľov ľudského života. Ľudský problém sa má riešiť dosiahnutím šťastia.

Tento zápas sa zanechal, mal byť uskutočnený vedou. Veda mala poskytnúť tie statky, ktoré ľudia najviac potrebujú -- zdravie, bohatstvo, slobodu – bez žiadneho potreby cnosti, ani pri ich dosahovaní, ani pri ich využívaní. Veda mala dávať ľuďom tu na zemi, čo väčšina ľudí očakávala iba na nebesiach - - vlastnenie bez námahy bez hraničnej radosti. Veda mala nahradiť Boha. Tento nový Boh mal doslovne byť Demiurg - - otrok ľudí a nie ich pán. Výška mala byť v službe nízkosti.

Strauss-ove odmietnutie moderných princípoch ostávajú nie až tak v pošetilosti optimistických predpokladov, že bezhraničná moc sľubovaná vedy by mala byť služobníkom človeka a nie jeho pánom. Machiavelli-ho spor bol rovnako s klasickou politickou filozofiou ako s kresťanstvom. On ich obe obvinil z "utopizmu". Čo tým myslel, však nebola ťažkosť obsiahnutá v dosiahnutí najlepšieho režimu. Toto bolo v podstate opačný argument Machiavelli-ho. Čo Machiavelli skutočne namietal bola tyrania morálnej cnosti.

Podriadenie vášni rozumu - - v bilancii ľudského blahobytu - - bola spoločná doktrína obom, tak Aténam, ako Jeruzalemu. Iste, u Aristotela je morálna cnosť vždy podriadená diktátu rozvážnosti. Ako taká, je všetkým, len nie utopickou. Strauss si myslel, že Machiavelli-ho odvrátenie sa od morálnej cnosti ako nutnej zložky ľudského blahobytu, bolo omylom.

Emancipácia vášni tela od zábran rozumu ovládnutím prírody (a šťastia) bol projekt, ktorý nemohol uspieť. Pri videní ľudského správania nie tak, čo by ľudia mali byť, ale tak akí sú, alebo znížením cieľov politického života s cieľom zaručenia jeho pôsobenia bolo odsúdené na neúspech. Bolo odsúdené k zlyhaniu pre jeho nedostatočnú pozornosť - - alebo jeho nevedomosť, alebo zabúdanie - - nevyhnutného charakteru ľudskej duše. Projekt podriadenia vyšších prvkov duše nižším mohlo len viesť k väčšej tyranii ako nikdy predtým.

Machiavelli-ovská modernosť znamená zvrhnutie klasiky zavedením prvenstva praktického nad teoretický rozum. Veda mohla byť v službe postavenia človeka, ale nie samotného človeka. Idea, že vášne môžu poskytovať racionálnejšie ciele pre ľudský život ako samotný rozum bola v podstate absurdná. Čo si Strauss predstavoval pri angažovaní sa do svojich "skúmaní" "teologicko-politického problému" bolo znovu nastoliť autoritu morálneho poriadku spoločného filozofii a Biblii a znovu uznaním presvedčenia, že ľudský život môže byť dobre prežívaný odovzdaní sa tomu čo je "vysoko". Uznanie toho, čo je skutočne "vysoko"  naviac môže vytvoriť skromnosť a pokoru a z toho umiernenosť.

************

Ako sme povedali, autorita zjavenia spočíva na tvrdení, že vesmír je stvorením Jedného Boha, ktorý je oddelený od vesmíru, ktorý On stvoril. Pretože Boh je oddelený, uvažovanie o vesmíre (prechádzajúce od účinkov k príčinám)nepovedie k prvej príčine. Autorita filozofie - - alebo rozumu - - povstáva z vnímania (ako napríklad je potvrdené v prvej a desiatej knihe Nikomachovej Etiky), že rozum je najlepšia a najbožskejšia vec v nás a že životný štýl jeho pestovania je najlepší životný štýl človeka.

Zavedenie kresťanstva v piatom storočí je pochopiteľné v svetle faktu, že každé starobylé mesto odvodzovalo svoj zákon od svojho Boha. Keď Rím sa stal univerzálnym mestom, v zhode s predošlou ľudskou skúsenosťou ľudia potom preniesli svoju oddanosť na univerzálneho Boha. Ale skúsenosť odhalili, že univerzálne mesto – spoločnosť nebolo mesto v zmysle akom boli prvotné mesta mestami.

Mesto qua mesto má byť zvláštne -  partikulárne, nie univerzálne. Odlišné národy vyžadujú si odlišné zákony prispôsobené ich odlišným vlastnostiam a okolnostiam. Homogenizácia odlišných režimov do jedného sa môže udiať iba prostriedkami despotizmu, proti ľudskej prirodzenosti - - Bohom danej ľudskej prirodzenosti - - tým, že táto—nutne musí byť odbojná.

Univerzálne mesto môže však byť chápané tak, že to neprotirečí prirodzenosti - - môže sa vnímať ako Mesto Boha - - mesta, ktoré je večným domovom človeka, ale nie jeho smrteľnosti, alebo pozemskosti. Všetci občania odlišných smrteľných, alebo pozemských miest môžu sa stať občanmi Božieho mesta, bez toho aby prestali byť dobrými - - a odlišnými - - občanmi ich zvláštnych režimov v tomto svete. Naviac, Mesto Boha môže byť chápané v rámci toho, čo filozofia určuje ako najlepší režim - - taký režim, o ktorom sa vždy a všade hovorí ako najlepšom, hoci v skutočnosti nemusí jestvovať, nikde a nikdy.

Hoci zavedenie kresťanstva v piatom storočí bolo - - z uvedených dôvodov - - pochopiteľné, predsa ale bolo nezosúladené ani s rozumom, ani so zjavením. Životnosť Západnej civilizácie, o ktorej Strauss hovorí, bola životnosť vychádzajúca z "argumentov, ktoré navrhovali teológovia vychádzajúc z biblického videnia a filozofmi, ohľadom filozofického pohľadu". Najvlastnejšia idea náboženských inštitúcii znamenala pokus politickými prostriedkami - - to znamená praktickým rozumom - - vyriešiť teoretické otázky podstaty viery a jej vzťahu k rozumu.

Podstata modernosti, z druhej strany, je paralelný pokus previesť filozofiu na múdrosť (alebo nárokovať si, že sa premenila takými osobami, ako HitlerStalin) ako i vyriešiť teóriu základne praxe. Ako jedná vedie k teologickému despotizmu, druhá vedie k ideologickému despotizmu.

Politická umiernenosť je zakorenená v odmietaní vyriešiť tajomstvo ľudského života politickými prostriedkami. Je zakorenené v uznaní ľudskej slobody, ako základu otvorenosti ľudskej duše k tomuto tajomstvu. Je tiež zakorenená v uznaní morálneho poriadku, ktorý chápe ľudskú slobodu nie len ako prostú neprítomnosť násilia, ale ako smerovanie k prežívaniu ľudského života vo svetle transcendentálnych cieľov, či už tieto sú definované rozumom, alebo zjavením.

************

Píšete, že Ernest Fortin rozlišuje medzi dokazovaní, že zjavenie nie je vylúčené (is not impossible) a dokazovaním, že je možné a potom nároky toho by vyvrátili nadprirodzený charakter zjavenia. Prečo je tomu tak?

Predpokladajme, že by niekto niekedy bol argumentoval, že lietadla, napríklad, sú nemožné. Potom, iste, ak by ich nieto takto nazval nemožným, potom by lietanie bolo zázrakom. Ale dávno predtým - - prinajmenej od Leonarda - - ľudia boli schopní dokázať, že lietanie nie je nemožné. To znamená, ľudia pochopili, dávno predtým ako poznali ako lietať, aké predpoklady privedú ľudí aby skutočne lietali. Týmto faktom, vedeli, že lietanie, keď k tomu dôjde, nebude zázračné.

Podstata zjavenej pravdy - - qua revealed—je v tom, že pochádza od Boha, o ktorom viera nám hovorí, že nemôže byť objektom poznania. Preto nemôžeme vedieť aký je Boh na základe týchto vecí (to zn. stvorenstva) ktorých je nesprostredkovanou príčinou. Ak by sme mohli dokázať, že zjavenie je možné, potom by zjavenie bolo podobné všetkému ostatnému, o čom máme dôvod si myslieť, že môžeme rozumieť, i keď sme tomu ešte neporozumeli.

************

Keďže mnoho z vašich ostatných "doplnkov" sa nachádza vo sfére, ktorú som, myslím si, pokryl, tu sa zastavím. Ak si myslite, že je ešte niečo čo by som mal povedať o týchto veciach (nehovoriac o veciach, ktoré som nesprávne povedal!), dajte mi to vedieť.

 

P.S. Nie som si istý, či ste videli "The American Founding as the Best Regime: The Bonding of Civil and Religious Liberty," ktoré pridávam. Myslím si, že vrhá nejaké svetlo na to čo ste sa pýtali, čo som možno tu neuviedol.

 

Harry V. Jaffa is a Distinguished Fellow at The Claremont Institute.

 

Subscribe to the Claremont Institute's Precepts pre získavanie najnovších správ a informácií o vzťahu náboženstva a politiky a iných témach via e-mail.

 

http://www.claremont.org/nat_law/jaffa_letter.cfmAll pages copyright © 1998 The Claremont Institute

 

ﻢﺴﺑ