Leo Strauss a straussovci

Karl Jahn

 

Leo Strauss and the Straussians

Až do celkom nedávna, Leo Strauss a jeho žiaci sa považovali (do tej miery, ako si každý všimol) len za zvláštny druh konzervatívnych intelektuálov, s mimoriadnym záujmom o politickú filozofiu a americkú ústavnú históriu. Teraz začíname objavovať, že v celom vašom čase sa dialo niečo zvláštne.

Najväčšia zvláštnosť straussianizmu je, že jestvuje taký jav. Nie je prosto jeden z iných "konzervatívnych" mysliteľov inšpirovaných slabo porovnateľným, veľkosťou, trvaním a vplyvom, aký mal Leo Strauss. Jestvuje škola Strauss-ovská, tak ako nejestvuje škola Weaveran-ská alebo Burnhamite-ská, alebo Meyeran-ská, alebo Kendallist-ická, alebo Voegelin-ovská . A táto škola má svoje vlastné záujmy, predstavy a ciele, ktoré sa jasne odlišujú od hlavného prúdu konzervativizmu, hoc ako je blízko k jeho kolektívnemu štítu, s ktorým hrajú svoje hry.

Strauss-ovci sú iba jednou skupinou z "konzervatívcov", porovnateľní s ostatnými v akademickom svete. Dokázateľné postupne, ticho prenikli a presadili sa v oddeleniach politológie - political-science, urobiac túto disciplínu ako pre nich charakteristickú, tak ako marxisti urobili so sociológiou a libertariani s ekonómiou.

Potom prichádza Allan Bloom, ktorý sa vyšvihol na súčasnú slávu dielom The Closing of the American Mind (1987), skrátka stanúc sa jedným z najviac verejne uznávaných "konzervatívnych" postav ... druhým po William F. Buckley, Jr., ktorý strávil desaťročia na dosiahnutie svojho postavenia ako konzervatívne znamenie liberálneho establišmentu. Dosť zaujímavé (a charakteristické),  v známej (alebo neslávnej) knihe Bloom-a, svojho učiteľa uvádza len raz a tak v texte prechádza, že veľká väčšina čitateľov si ani nevšimne nejaké spojenie (pravdepodobne nikdy nepočuli vôbec meno Leo Strauss); ale tí čo to vedia, okamžite spoznajú Bloom-ovu intelektuálnu spriaznenosť.

StraussStrauss-ovci začali budiť viac pozornosti, tak novinársku, ako i akademickú. Jeden liberálny bádateľ, Shadia Drury, si vybudoval kariéru písaním anti-Strauss-ovských článkov: The Political Ideas of Leo Strauss (1988), Alexandre Kojeve: the Roots of Postmodern Politics (1994), Leo Strauss and the American Right (1997).

Charakteristický Strauss-ovský prístup k politickej filozofii je celkom prostý, pristupovať k predmoderným filozofom vážne a pokúsiť sa ich pochopiť, tak ako oni sa chápali navzájom. To znamená o sebe, radikálnu výzvu pre moderný historicizmus (to zn. historický relativizmus), ktorí tvrdia, že myslenie pred moderných filozofov "vyšlo z módy" a je irelevantné; oni boli mentálni väzni svojej doby – obyčajne zabúdajúc na dôsledok, že aj my sme tiež mentálne väzni našich vlastných epoch, a tak že súčasné predsudky nie sú lepšie, ako tie, ktoré sú "nemódne".

Ale to je len predohra k ešte radikálnejšej výzve modernému mysleniu: Strauss-ovci si myslia, že predmoderná filozofia je lepšia ako moderná filozofia. Toto mení celok "progresívneho" videnia dejín na hlavu a poskytuje veľmi zvláštne hľadisko a hranicu kriticizmu na modernosť. Strauss-ovcipred-moderníanti-moderní, nie v mene náboženstvá (ako rozličné formy náboženského fundamentalizmus po celom svete) alebo tradície (ako konzervatívci od doby Edmund Burke-ho), ale tiež v mene rozumu, filozofie: pochopenie rozumu a filozofie, ktoré je odlišné od ich chápania od Osvietenstva. 

Učenie Leo Strauss-a je "politická filozofia" vo veľmi zvláštnom zmysle: jeho prvotný, ak nie výlučný záujem je vzťah filozofie (a samotných filozofov) k spoločnosti, ako celku. Naviac, zavádza tento prvotný záujem o predmoderných a prvých moderných filozofov.

Poučenie zo súdu a popravy Sokrata je, že Sokrates bol vinný ako zodpovedný: filozofia je hrozbou spoločnosti. Kladením otázok bohom a ethosu mesta, filozofia rozrušuje lojalitu občanov a takto základňu normálneho sociálneho života. A predsa filozofia je tiež najvyššou a najhodnotnejšou zo všetkých ľudských snažení. Riešenie tohto konfliktu je v tom, že filozofovia by mali a skutočne aj tak robia, že držia svoje učenie v tajnosti, že robia svoje exoterické umenie v tom, že píšu "medzi riadkami." Strauss sa domnieval, že len on objavil pravdu, skrytý odkaz obsiahnutý vo "Veľkej tradícii" filozofie od Platóna k Hobbes-oviLocke-mu: odkaz, že nejestvujú bohovia, že morálka je nepodložený predsudok a že spoločnosť nemá základy v prírode.

Machiavelli-m, však prišiel presun dôrazu. Bol prvým kto opustil esoterickú tradíciu, ktorá začala s Platónom, následne započalo Osvietenstvo. Machiavelli de-moralizoval politickú filozofiu a tak stvoril "politickú vedu." Cnosť, definovanú či klasickými, alebo kresťanskými pojmami, bola zhodená z trónu, pretože žiaden režim by neprežil riadiac sa jej požiadavkami. Miesto toho nový režim by mohol a mal by byť vytvorený akceptovaním, chápaním a spútaním ľudské nižšie a egoistické vlastnosti.

Moderný svet sa považuje byť zámerným výtvorom (s niekoľkými nepredvídanými následkami) moderných filozofov -- menovite, Osvietenstva, ktorí splodili obe, tak technologický pokrok ako i liberálnu ideológiu sociálno-politického pokroku. Osvietenci argumentovali (hoci ešte zakryte), že namiesto zastierania filozofie, filozofovia by mali reformovať spoločnosť, aby bola viac ústretová filozofii: zvlášť v angažovaní sa v "projekte" modernej vedy, z jej pomocou by zvládli prírodu a materiálne uspokojovanie -- bezpečnosť, zdravie a bohatstvo – pre ľudstvo, dosiahnuc ich zmierenie sa s filozofiou. Fyzikálne vedy a technológia by mohli poskytovať know-how, pričom nový režim, liberalizmus, by vytváral podmienky pre slobodu a rovnosť v zaručení rovnosti pri napĺňaní ich vlastných záujmov.

Problém s týmto (v nazeraní Strauss-ovcov) je, že vystavuje filozofiu, znova jeden krát a definitívne samotnú prostituovanú filozofiu do služieb obyčajných ľudí. S esoterickou tradíciou sa zabudla aj filozofia ako taká. Súčasne, filozofia nechtiac vystavila ľudí istým tvrdým pravdám, pravdám, ktoré bolo ťažké zniesť: išlo o to, že nejestvujú bohovia, ktorí odmeňujú dobro a trestajú zlo; že ničia patria nie je skutočne lepšia, ako niekoho iného; že zdedené spôsoby predkov sú čisto konvenčné. Toto vedie k nihilizmu, zhrnutom do nezaujímavého, nezmyselného života buržuja, alebo do nebezpečných pokusov s novými bohmi – bohmi ako rasa a Führer.

Strauss, etnický Žid a utečenec z nacistického Nemecka, pozeral na vládnuci liberalizmus Ameriky v polovici storočia a predstavoval si Weimarskú republiku: morálne slabú, neschopnú seba záchrany. Jeho proroctvo bolo naplnené neslávnym zrútením sa liberálneho establišmentu, tak politického, ako aj akademického v strete s Novou Ľavicou.

Teraz, jeho jedinečná interpretácia histórie Západu závisí od existencie "skrytej agendy" v dejinách filozofie. Ak tam jestvuje, skutočne taká esoterická tradícia, unikla pozornosti väčšiny bádateľov. Iste, to by len dokazovalo, ako dobre je skrytá ... čo dokazuje, ako príťažlivý esoterizmus môže byť potom, ako začnete sa s ním zahrávať. Ale na konci, to čo skutočne zaváži sú filozofické otázky, ktoré Strauss položil, či je správne, alebo nie klásť ich historickým filozofom.

Je niekoľko problémov s jeho "učením." Prvý, je filozof (v pôvodnom, doslovnom zmysle: "milovník múdrosti") skutočne nadradený druh osoby? Myslím si, že je – ale nie že je vyššia bytosť. Rozdiel medzi filozofom a obyčajným človekom je v úrovni, nie v druhu. Jeho podnety sú tie isté, ale sú odlišne zoradené. Bez ohľadu ako je racionálny, je to stále rozumný živočich animal: napríklad sexuálny a sociálny. Jeho záujem je plnšie rozvinutý, ako u iných, ale jeho schopnosti sú prinajmenej tak rozvinuté, ako iných, táto jedná črta nerobí ho lepším od iných.

Antickí filozofi verili, že filozofický život je najvyšší a najlepší, ale iba niektorí ho nasledovali. Strauss-ovci sa s tým stotožňujú a pokračujú v prisudzovaní najväčších ziel moderného rovnostárstva v tom, že urobilo filozofiu nemožnou, znevážením všetkého, čo nie je dostupné bežnému človeku. Ale filozofia nebola jediná, ktorá tým utrpela: tak bola postihnutá kreativita, hrdinstvo, autorita a všetky ostatné "elitistické" vlastnosti.

Bloom to neberie veľmi vážne, hoci považuje tieto iné "typy duší" ako súperov filozofie, pretože chce podlomiť rovnostárstvo a všetko ostatné, čo je viac príťažlivé. Filozofia je v celku menej príťažlivá, ak ako predpokladá, posledná pravda je tá, že nejestvuje žiadna pravda. Potom to je najdôležitejšie, previesť túto pravdu cez toto trasovisko: túžba po poznaní sa môže zrodiť, iba ak sa udrží príťažlivosť pravdy.

Hlavný rozdiel medzi strauss-ovcami a ľavými nihilistami je v tom, že posledne menovaní považujú, že "pravda" hodnotového - relativizmu je známa iba nemnohým. Všetky filozofické problémy s relativizmom sa v mnohom týkajú strauss-ovskej pravicovej verzii. Tu stačí povedať, že aj strauss-ovci zaviedli kvázi objektívne normy hodnotenia, skryte a bez zámeru: napr. sociálny úžitok náboženstva a vlastenectva. Iste, samotný fakt, že spoločnosť vyžaduje isté veci – napríklad spoločenskú lojalitu – o sebe ospravedlňuje tieto veci: oni sú zakorenené v prirodzenosti, sociálnej povahe ľudstva.

Potom je tu zreteľné protirečenie medzi ideou filozofie, ako nasledovaním pravdy a ideou filozofie ako systému esoterickej doktríny. Ak je strauss-ovská interpretácia správna, ukázalo by sa, že dejiny filozofie sú tvorené prakticky ničoho iného, ako zvažovaní vzťahu filozofie k občianskej spoločnosti a nie hodnotení samotných filozofických otázok. Všetky dôležité filozofické otázky už boli zodpovedané, alebo vyhlásené za nezodpovedateľné: to je príčina, ktorá na prvom mieste vytvorila napätie medzi filozofiou a občianskou spoločnosťou. Potom čo ostáva na prácu pre filozofov? Samotní strauss-ovci nie sú dokonca filozofmi, ale historikmi filozofie, strážcami esoterickej tradície.

Uvedomelá potreba písať zahmlene vedie tiež k temnej mysli. The Closing of the American Mind je omnoho lepšie napísané (aspoň štýlom, ak nie zložitej štruktúre a argumentácii), ako ostatné diela od Leo Strauss-a. Ale aj Bloom robí svoj argument komplexným a subtílnym, až po istú vyhýbavosť, akoby chcel čitateľa zmiasť a pomýliť. (Zvlášť jeho kritici – tí, čo ho skutočne čítali – ťažko boli schopní dokonca povedať, kedy áno, a kedy nie hovoril in propria persona.) Bloom, aspoň píše tak dobre, že čitateľa skôr priťahuje, ako odpudzuje, tak že potom sa chce (ak sa sympatizuje) znova a znova prečítať jeho kniha, s väčšou a väčšou pozornosťou; ale ani najsympatizujúci čitateľ si nemôže byť istý, na konci presne čo Bloom skutočne myslí, za všetkými dobrými a dôležitými vecami o ktorých hovorí.

Bloom-ova analýza našej kultúrnej situácie je pravdivá, tak hlboká, že musí byť niečo pravdy v jeho úvahách, ako aj v jeho dôvodoch; ale on sa veľmi starostlivo vyhýba robiť jasné a špecifické vyhlásenia, ktoré sa môžu vystaviť skúške. Toto je veľká slabosť strauss-ovskej metódy: ona tak starostlivo skrýva tézu svojho argumentu, že skoro zlyháva v jej formovaní. Iste zlyháva v jeho dôkaze. Strauss vedie svojich študentov k takému mentálnemu výkonu v snahe aby mu porozumeli, že oni sú veľmi vyčerpaní aby sa mentálne snažili ho kritizovať.

Tým, že Strauss-ovské učenie je poznačené nejasnosťou, človek by mal byť prekvapený, ak nevytvorí konfliktné interpretácie. Jestvujú v skutočnosti dve školy strauss-ovcov: tí ako Bloom, ktorí uznávajú a pestujú toto esoterické učenie a tí, ako Harry Jaffa, ktorí interpretujú Strauss-a v pojmoch, ktoré sú konvenčnejšie chápaniu klasickou filozofiou. Mohli by sme ich nazvať esoterikov a exoterikov, ale je ťažké povedať, ktorí sú ktorí.

Môže sa stať, že tí, ktorí sú zdanlivo exoterici, sú iba lepší v zakrývaní svojho esoterizmu, ktorý robí ich pravými esoterikmi. Obe skupiny vyzývajú prevažujúci relativizmus myslenia dvadsiateho storočia, načúvajúc klasické normy pravdy a spravodlivosti; ale len esoterici tak robia, pretože pravda a spravodlivosť sú spásne mýty, zatiaľ čo exoterici (možno) skutočne veria v pravdu a spravodlivosť.

Tieto dve školy sú tiež rozdelené v ich interpretácii americkej histórie a zvlášť Základov Ameriky. Obidve nasledujú Strauss-ove rozdelenie filozofickej histórie na (dobrú) "antiku" a (zlú) "modernu." Podľa esoterickej verzie Amerika bola plne modernou od jej počiatkov: jej plné vytvorenie je "moderný projekt." Exoterickí Strauss-ovci, ako konzervatívci uprednostňujú pokračovanie Ameriky v klasických a kresťanských zdrojoch Západnej civilizácie.

Potom, esoterici v základoch súhlasia s libertariánmi a (pred-1960) liberálnym chápaním americkej histórie: my sme "vzorový národ," liberálny od základov a konzervativizmus je ne-americký. Kult Otcov Zakladateľov je čisto spásny mýtus. Pravda je taká, že Zakladatelia, pod vedením Hobbes-aLocke-a, uvedomelo vytvorili obyčajný režim, ktorý sa riadi egoizmom, obetuje cnosť slobode a rovnosti a sú v podstate zodpovední za filištinizmus (nekultúrnosť), priemernosť a vykorenenosť súčasnej Ameriky.

Obidve skupiny, tak esoterici, ako exoterici zdá sa že súhlasia, že potrebujeme sa pokúsiť oživiť starý pojem "prirodzených práv," na ktorých bola založená republika. Bloom považuje "prirodzené práva" za iluzórne a buržoáznu spoločnosť za nevkusnú; ale oni sú aspoň prijateľnejší ako nihilizmus Novej ľavice. Otázka je či Nová ľavica je nevyhnutným vyvrcholením ideológie slobody a rovnosti – a on výrazne hlása, že je. Jeho jediná nádej zdá sa byť v kultivácii slabých zbytkov, ktoré sa preniesli staré tradície do nového Temného veku. Teraz, konzervatizmus možno áno, možno nie je ne-americký, ale je to istý druh kvietizmu.

Straussianizmus je mimoriadne komplexný a subtílny systém ideí a som si istý, že som dokázal správne ho podať na tak malom priestore. Ale na koniec, Strauss-iani ponúkajú omnoho viac otázok, ako odpovedí. To nie je nutne zle: na otázky je potrebné odpovedať. Aký je vzťah prirodzenosti ku kultúre? Môže spoločnosť byť založená na racionálnych princípoch? Spôsobilo Osvietenstvo svoj vlastný úpadkom? Ako k tomu došlo? Čo sa dá z troskotania zachrániť?  -- a pod. Strauss, cez jeho žiaka Bloom-a, naučil ma myslieť na tieto otázky, od ktorých od vtedy sa nemôžem odtrhnúť.

© 2000 by Karl Jahn

http://home.earthlink.net/~karljahn/Strauss.htm -->

 

  ﻢﺴﺑ