Cirkev v hľadaní slobody

 

Louis-Marie Lamotte

 

 

Etienne FOUILLOUX, Une Eglise en quête de liberté.
La pensée catholique française entre modernisme et Vatican II (1914-1962),

Desclée de Brouwer, 1998, 325 pages

 

Contre-Débat, 21. január 2012

http://contre-debat.blogspot.sk/2012/01/etienne-fouilloux-une-eglise-en-quete.html

 

 

 

Ako mohla jedná « inštitúcia tak ustarostená o kontinuitu svojej tradície » akou je katolícka Cirkev « premeniť sa za niekoľko desaťročí » od « uzavretia » predstaveného odsúdením modernizmu svätým Piom X. k « otvorenosti » umožnenej II. Vatikánom (s. 9) ?

 

Taká je otázka ktorá otvára a vedie štúdium ktoré vydáva Etienne Fouilloux, profesor súčasných dejín na univerzite Lumières-Lyon 2 v knihe Une Eglise en quête de liberté. La pensée catholique française entre modernisme et Vatican II (1914-1962). Jedná sa teda podľa autora, vychádzajúc z « hlbokého presvedčenia » že modernistická kríza je « intelektuálny vzor-forma súčasného katolicizmu » (s. 10), študovať « cesty a prostriedky zmeny intelektuálnej klímy v Cirkvi strašenej spektrom modernizmu » (s. 11), « vložiť svoje telo do života ducha » francúzskeho katolicizmu (s. 14). Autor zdôvodňuje svoju voľbu neobmedziť sa len na ten napriek úlohe teológov Nemecka a z Louvain pri vypracovaní textov tohto Koncilu, z dôvodu epicentra Cirkvi Francúzska počas modernistickej krízy, nutnosťou uvoľnenia zvláštnosti francúzskeho príspevku a štruktúrnych rozdielov, zvlášť v porovnaní s nemeckými univerzitami, ktoré dávajú nejasné (malaisées) porovnania (ss. 12-13).

 

Antimodernizmus, forma katolíckeho myslenia v XX. storočí

 

Autor sa najprv venuje opísaniu jestvovania skutočného « strašiaka modernizmu » (s. 15), ktoré, napriek « uvoľneniu » ktoré nasleduje po smrti Pia X. 20. augusta 1914 a hlavne tým čo vnucuje vypuknutie Prvej svetovej vojny (s. 16), pretrváva za pontifikátu Benedikta XV., ktorý « skompletizoval antimodernistickú zbierku zbraní » reorganizovaním Svätého Ofícia a vyhlásiac Kódex kanonického práva (s. 19), a vydal jasné potvrdenie v prvých rokoch za pontifikátu Pia XI. (s. 25). Etienne Fouilloux tiež zaznamenáva zaradenie na Index nevydaných diel ktoré napísal o. Laberthonnière (s. 29) a napadnutie ideí ktoré hlásal Maurice Blondel ktoré viedol dominikán Garrigou-Lagrange a jezuita Tonquédec (s. 31). Vyústenie tohto sporu do kanonizácie Pia X. v 1954 má tiež « doktrinálne súvislosti » (s. 34) ktoré ukazujú pretrvávanie za Pia XII. obavy z neo-modernizmu. « Využívanie modernizmu ako zbrane v náboženskej polemike skutočne upadá až s II. Vatikánskym koncilom » (s. 36), uvádza autor, opierajúc sa o odpovede biskupov v pred prípravnej konzultácií, rovnako ako počas koncilových debát.

 

Odsúdenie modernizmu neprinieslo predsa však len sankcie proti podozrivým teológom, ale rovnako ale rovnako vytvorenie « skutočného intelektuálneho spojiva », v tomizme, « alebo skôr jedného tomizmu medzi mnohými inými : v jeho rímskej variante » (s. 39). Ako píše Etienne Fouilloux, tomistická obnova začatá Levom XIII, určená na « posilnenie », viedla k zúženiu sa po modernistickej kríze na aktivity zamerané na « obranu », a to « spôsobom stále viac netolerantným » (s. 41). Tak, počas celého študovaného obdobia, Pápeži množili chvály na hodnotu tomizmu, ktorý našiel, napriek odporom (s. 58), línie prenosu v národných seminároch založených v Ríme a v dielach široko rozšírenými učebnicami teológov ako boli Louis Billot alebo Réginald Garrigou-Lagrange, profesor na Angelicum od roku 1909, poznačený « pedagogickým tomizmom » (s. 50), používaním sylogizmu a prioritou pripisovanej abstraktnej špekulácii (s. 51), ktorá však nevylučuje mystický elán (s. 56).

Jacques Maritain

 

Jacques Maritain sa objavuje, medzi laikmi, ako vodca línie tohto « tomizmu zápasu » (s. 59) ktorý sa nachádza v línii ktorú načrtol Garrigou-Lagrange, plne dospejúc k výstupu tomizmu z « cirkevnej pevnosti kde sa tento chcel uzavrieť » (s. 60) aktívnou účasťou na debatách času. « Zmes ťažko prijateľná doktrinálnej presnosti, mystického zápalu a kultúrnej otvorenosti, maritainovský tomizmus sa stal jedným z veľkých pólov intelektuálnej scény v rokoch po 1920 », tak uznal autor (s. 65).

 

Osekávanie antimodernistických postojov

 

Potom ako sa tak ukázali hlavné črty antimodernistického nástroja (dispositif) a myslenia ktorého bol prahom, Etienne Fouilloux sa snaží ukázať že tieto krízy so « silnou politickou súvislosťou » z 1926 a 1940 (s. 67) spôsobili skutočne, v oblasti idei, « rehabilitáciu vzhľadom k Rímu istých obetí antimodernistickej neústupnosti » (s. 69). Odsúdenie Action française prináša v skutku koniec ústretovosti, založenej podľa autora na používaní « rovnakého vzoru postupu » a « rovnakého slovníka » (s. 72), medzi neústupnými tomistami a maurrassistami, povzbudené menovite teológmi a duchovnými radcami z radov dominikánov, ale tiež benediktínov a jezuitov, ktorí sa cítili tvrdo postihnutými v 1927, ako bol kardinál Billot, ktorý podal demisiu v Sacré-Collège, alebo spiriten Le Floch, ktorý zanecháva svoje miesto na Gregoriane (s. 73). Ak tomizmus nie je vôbec popretý Piom XI., toto odsúdenie, ktoré zoslabuje časť Francúzskej Cirkvi ktorá je najviac zasiahnutá, prináša hneď výhodu ktorú využíva Blondel a myslitelia imanencie, ktorí vždy odmietali každé spriahnutie katolíckeho myslenia a integrálneho nacionalizmu (s. 74). Vzdialenie sa tohto maritainovského prúdu od Action française, sa vôbec neobmedzilo na oddelenie tomizmu a maurassismu, sa snaží, s autoritou ktorú mal o. Bernadot, « robiť nábor medzi sklamanými z Action française, tak ako z tomizmu », až po vzbudenie nepokoja ktorý prejavil Jacques Maritain (s. 83). Toto odsúdenie v 1926 prináša tak do francúzskeho katolíckeho myslenia « istým spôsobom novú skutočnosť » (s. 84) vytvárajúc z maritainovcov hovorcov Pápeža a prinášajúc hlboké obnovenie hierarchie.

 

Keď « tlak politicko-náboženského napätia » konca tridsiatych rokov (po 1930) zdá sa vráti k prehodnoteniu iniciatív pochádzajúcich zo zápasu proti maurassismu a je sprevádzané zo stiahnutím Piom XII. v 1939 tohto odsúdenia (s. 89), « rozšírenie hierarchických napätí » a izolovanie emigrácie, ktoré dovolia klerikom až « zahltených apoštolskými pedagogickými či publicistickými aktivitami » « znovu získať čas na meditáciu » (s. 95), čo spôsobilo nielen rozkvet iniciatív ako kolekciu « Sources chrétiennes », založenú jezuitami Daniélou a de Lubac-kom v decembri 1942 (s. 94), ale tiež istý « reformný vývoj » (s. 95), tak v oblasti liturgickej (s. 96) ako i v oblasti politickej a eklesiologickej (s. 97). « Všetko pokračuje akoby táto vojna, hoci neželaná, uvoľnila dynamiku francúzskeho katolicizmu » (s. 98).

 

Tomizmu zo Saulchoir

Dominikáni Congar a Chenu, veľké postavy zo Saulchoir

 

Z tohto osekávania postojov neohybného rímskeho tomizmu získavajú nielen myslitelia blízki k Blondel-ovi, ale tiež prívrženci istej « tretej strany » tomisti hľadajúci « stredný postoj » (ss. 98-99). Skutočne, Etienne Fouilloux pripomína tomistická renesancia vôbec nie je rovnorodá a rozlišuje štyri vetvy v rámci « veľkej rodiny tomistov » : ktoré sú « Rimania Francúzska », ktorých predstavujú Billot, Le Floch alebo Garrigou-Lagrange, spriahnutí s dominikánmi Thomas Philippe alebo Roger-Thomas Calmel, ktorí sa tam dostali sklamaní maritainizmom, ako abbé Lallement alebo Gustave Thibon (s. 111) ; ten ktorý vedie Jacques Maritain, ktorý medzi 1927 a 1945 dospeje v politickej sfére až k filozofickému zdôvodneniu demokracie a snaží sa « oslobodiť tomizmus z polemických krídiel do ktorých sa zamotal » (s. 118) ; prúd ktorý predstavuje Etienne Gilson, ktorý však « ostáva univerzitným, označeným prestížou v učení Štátu ktorý mu ustanovil povinnosť postavenia (devoir de réserve )» (s. 121), čo mu silne obmedzuje jeho náboženský vplyv (s. 124) ; nakoniec prúd školy teológie v Saulchoir. Je to tento posledný ktorý najdlhšie priťahuje skúmanie autora.

 

Poznačený od časov jeho belgického exilu, v plnej modernistickej kríze v tomto strednom prúde vedením ktoré vykonával o. Gardeil, ktorý ho viedol v rokoch od 1894 po 1911, plne odmietajúc blondelovskú apologetiku, kláštor v Saulchoir sa zameral po svojom návrate do  Francúzska, keď ho viedli Lemonnyer a Mandonnet, na « návrat Anjelského doktora pre ich dobu » (s. 127). Táto aktivita nachádza svoje plné vyjadrenie za vedenia Marie-Dominique Chenu, od 1932 do 1942, ktorý tu zverejňuje manifest v 1937 v Une école de théologie : Le Saulchoir : jedná sa nielen o pôsobenie historika, ale tiež o oponentúru svätého Tomáša v jeho komentároch a spojenie sa so súčasníkmi pojmom teologické miesto v pôsobení (ss. 136-137). Jeho žiak, o. Congar, uverejňuje v tom istom roku Chrétiens désunis, prvú syntézu vo francúzskom jazyku o ekumenizme, a zamýšľa obnoviť ekleziológiu v zbavení jej od definícií pochádzajúcich z Proti-Reformácie (s. 145).

 

Blondel a jezuiti

 

A preto, Etienne Fouilloux pripomína že « renesancia » francúzskeho katolíckeho myslenia nesleduje výlučne len cestu obnoveného tomizmu v jeho dejinách, ale sa rovnako prejavuje v « hmle kde sa ťažko rozlišujú » « filozofie akcie, imanencie, intuície, osoby, svedomia, existencie » (s. 109), poznačené často obrazom ktorý zanechal Edouard Le Roy, vplyvom ktorý zanechal Bergson (s. 157). Je to však myslenie ktoré zanechal Maurice Blondel, rozšírené laikmi ako boli Paul Archambault alebo Jacques Chevalier, ale tiež v prostredí Spoločnosti Ježišovej. Autor teda načrtáva stručne túto blondelovskú filiáciu, kde sa nachádza o. Valensin, okolo ktorého sa formuje medzi 1901 a 1904 prvý blondelovský jezuitský krúžok (s. 175), potom jedná generácia často poznačená skúsenosťou zo zákopov, kam patria otcovia Fessard, de Lubac a de Montcheuil (s. 177). Ich teologické práce, celkom osobite Conversion et grâce chez saint Thomas d’Aquin od o. Bouillard a  le Surnaturel od o. de Lubac, ktoré « predlžujú filozofiu imanencie majstra z Aix » (s. 190), zvírením ktoré spôsobujú, prispievajú tak k vytvoreniu mýtu Fourvière, čo je jezuitská dvojička dominikánskeho Saulchoir (s. 149).

 

Kontroverzia novej  teológie - nouvelle théologie

 

Autor rovnako dáva do popredia rozvoj jednej nebývalej požiadavky v otázke zbožnosti ako doktríny a teológie, spojenej s nárastom laického študentského prostredia (s. 200). Preto sa táto nová požiadavka prispôsobuje teologickej ponuke, ktorá až dovtedy bola určená klerickým (ecclésiastiques) študentom. Etienne Fouilloux dáva tak « vklad » nových teológov : « reformovať katolicizmus aby mal možnosť angažovať sa v konštruktívnych debatách svojho času ». Angažuje sa teda v « navrhovaní hĺbkových zmien obrazu Cirkvi » (s. 215) ekleziológiou a « návratom k prameňom » (s. 216). Congar sa tak snaží odmietnuť definíciu Cirkvi ako viditeľnej a dokonalej spoločnosti v prospech istej komunitnej a organickej definície (s. 217), zatiaľ čo vypracováva teológiu ktorá chce byť biblická a kristocentrická (s. 227), želajúc si otvoriť dialóg s oddelenými kresťanmi (s. 232), s nekresťanskými náboženstvami (s. 234) alebo s marxizmom, ako o tom svedčia štúdie dominikánov ktorí sú Montuclard a Desroches (s. 243).

 

Pritom, Etienne Fouilloux hodnotí že táto francúzska nová teológia sa stavia proti rímskej teológii nie tak svojim obsahom, napriek niektorým citlivým rozdielom, ako « antagonizmom postojov a mentalít » (s. 245) : svojim « anti-rímskym komplexom », skutočnosťou « inferiority vzhľadom k puntičkárskej  autorite» a « nadradenosťou vzhľadom k jej bezmocnosti brániť sa inak ako disciplinárnymi postupmi » (s. 247). Tomu odpovedá « antimodernistický komplex » ktorým rímsky teológ, « verný v účasti, svojmu miestu a magistériu Cirkvi », « snaží sa pozerať z hora » na svojich protivníkov, u ktorých « namieta technickú kompetentnosť » (s. 248). Ak Etienne Fouilloux popiera jestvovanie komplotu ktorý zosnovali noví teológovia, ukazuje na solidaritu ktorá ich spája vzhľadom na rímskych cenzorov, ako to dokazuje prípad Teilhard de Chardin, ktorého skoro jednomyseľne obhajujú (s. 252). Predsa však, rovnako dokazuje že, napriek sile antirímskeho komplexu u týchto teológov, Rím « sa vyhýba aby ich odsúdil en bloc » (s. 261) a postupuje « reformizmom z hora » (s. 262) o čom svedčia v 1943 encyklika Mystici Corporis, ktorá preberá, hoci vo veľmi skromnej forme, isté témy novej ekleziológie, potom encyklika Divino afflante Spiritu, ktorá « vystupuje ako obhajca vedeckého prístupu k Biblii » (s. 267). Ak Humani Generis znamená návrat k odsúdeniu « hlavných omylov súčasného sveta » (s. 276), ostražitosť sa ukazuje menej presná až po reakciu svätého Pia X. na modernistickú krízu.

 

Táto kontroverzia ohľadom novej teológie zaznamenáva značnú šírku po « bombe » uverejnenej v článku ktorý napísal o. Garrigou-Lagrange v Angelicum na začiatku februára 1947, ktorý si to rozdal, pod názvom « La nouvelle théologie va-t-elle ? » s jezuitmi z Fourvière (p. 283). Mgr de Solages, rektor z Katolíckeho inštitútu v Toulouse, mu odpovedá v apríli 1947 polemickým tónom ktorý prispieva k podráždeniu rímskych teológov (s. 286). Ich ofenzíva proti novej teológie, ktorá nasleduje, ako zdôrazňuje autor, pred uverejnením Humani Generis, sa nevyrovnáva « masívnym a dôsledným odsúdením », ale istou « obmedzenou a vnútornou chirurgickou operáciou v Spoločnosti Ježišovej » (s. 290), ktorá spôsobuje vzdialenie sa otcov de Lubac, Bouillard, Durand a Ganne (s. 291), čím (sans que) sa toto odsúdenie ukázalo veľmi prísne (s. 295). Rovnako, opatrenia prijaté proti dominikánom Chenu a Boisselot v 1957 sú dôkladné (s. 298) ; oni nemenej svedčia, ako si myslí Etienne Fouilloux, o « škodlivej klíme v ktorej sa vyvíja francúzska katolícka inteligencia na krajnom konci pontifikátu Pia XII., v klíme ktorú príchod Jána XXIII. vôbec nezlepšuje » (s. 299) : « Pre zhrnutie, uzatvára autor, dá sa povedať že tu pojednávaná doba sa uzatvára 20. novembra 1962 » (s. 310), po odmietnutí Koncilovými otcami schém vypracovanými prípravnými komisiami na Koncile.

 

Louis-Marie Lamotte

 

Poznámka : Tu sa jedná len o zhrnutie diela, ktorého kritika bude predmetom budúceho článku.