Debata, ktorú mali Pierre Manent a Marcel Gauchet    t 

Ako prehodnotiť demokraciu ?

 

otázky kládla Perrine Simon-Nahum

 

Le Magazine Littéraire,   s. 90-95

 

 

Triumf demokracie vo svete sprevádzajú dnes kritiky skoro tak živé, ako boli formulované Platónom v diele La République.

 

"Kríza demokracie vedie samotné okolnosti, ktoré robia možným politický život".

Pierre Manent

 

Pierre Manent, narodený v 1949, sa stal známym svojim analýzami liberálneho myslenia. Žiak Raymond Aron-a, po boku ktorého sa zúčastnil na založení revue Commentaire, zaujíma sa predovšetkým a v pokračovaní jeho analýz dielu Tocqueville-a a definícii, ktorú tento dal demokracii (Tocqueville et la nature de la démocratie, 1982). Jeho Histoire intellectuelle du libéralisme: dix lecons (1987), následne Cours familier de philosophie politique (2001), sa snažia zviditeľniť isté myslenie, ktoré je vo Francúzsku slabo poznané. Pierre Manent paralelne vedie úvahy o základných konceptoch modernej politiky, vychádzajúc z prehodnotenia autorov klasickej tradície, zvlášť Aristotela. Tento postup prehodnotenia zlomu medzi Antikmi a Modernými, jeho otázky na prirodzenosť človeka vysvetľujú to čo ho často približuje k Leo Strauss-ovi. Pierre Manent nedávno vydal zbierku článkov, Enquete sur la démocratie vo vydavateľstve Gallimard (pozri Le Magazine littéraire, č. 470,december 2007, s. 79).

P.S.-N.

 

 

Bez spochybňovania legitimity demokratického režimu, je mnoho autorov ktorí poukazujú na zabudované trhliny moderných demokracií.

 

"Triumf individuálnych slobôd zakazuje predstavu kolektívneho cieľa a spoločne vykonávanej moci"

Marcel Gauchet

 

Marcel Gauchet, narodený v 1946, je jedným z najpodnetnejších mysliteľov našej modernosti. Ak v La Pratique de l´esprit humain, uverejnené v spolupráci s Gladys Swain v 1980, sa už pýtal na zvláštnosť jedinca vyšlého z modernosti, je to Le Désenchantement du monde, ktoré dáva poznať jeho práce v 1985. Marcel Gauchet tam študuje ako sa spoločnosti definované vzťahom k transcendentnej moci stali demokratickými spoločnosťami, ktoré ustanovujú do svojho stredu autonómneho jednotlivca. La Révolution des pouvoirs (1995) pokračuje v tomto pýtaní sa na seba vytváranie spoločnosti a právnu revolúciu, ktorá poznačuje ustanovenie indivídua. Na konci deväťdesiatich rokov sa Marcel Gauchet pýta na rozličné patológie, ktoré plodí demokracia v dielach La Démocratie contre elle-meme (2002), La Condition politique (2005), La Condition historique (2005), spolu s pokračovaním jeho úvah o náboženskosti, Le Reliqieux apres la religion spolu s Luc Ferry-m (2004). Zakladateľ revue Le Débat od 1980, uverejnil prvé dva diely L´Avénement de la démocratie vo vydavateľstve Gallimard (pozri Le Magazine littéraire č. 470, december 2007, s. 78).

P.S.-N.

 

 

Je moderná demokracia v kríze ? Táto otázka môže prekvapiť. A predsa, Marcel Gauchet a Pierre Manent sa zhodnú, čiastočne, v prísnej diagnostike fungovania samotného tohto režimu.

 

Le Magazine littéraire. Rovnaké konštatovanie podnecuje vaše dva postupy: prvým je paradox dnešnej demokracie, demokracie ktorá víťazí z dôvodu nedostatku protivníkov, ale ktorá sa nikdy nejavila tak krehká z hľadiska samotných jej základov. Ako interpretujete aktuálnu situáciu ?

Marcel Gauchet. Vaša otázka obsahuje už jedno tvrdenie, ktoré pre mnohých našich súčasníkov nie je samozrejmé: je to idea, že jestvuje kríza demokracie. Konečne, demokracia zvíťazila. Dosiahla víťazstvo nad tým čo ostalo po totalitarizmoch, alebo v prípade Číny vedela ju pritiahnuť do svojej sféry. Jej princípy sú už chránené pred námietkami (á l´abri de la contestation). Predsa sa však môže pýtať či tento postup nemal za následok destabilizáciu istého počtu minimálnych podmienok fungovania našich politických spoločenstiev. Je to táto oblasť, kde sa stretávame, v potvrdení, že za týmito víťaznými zjavmi sa skrýva hlboké zlo, ktoré vplýva, okrem fungovania režimov striktne hovoriac, samotnú definíciu toho, čo sa očakáva od demokracie. Zvláštnosť súčasnej konfigurácie je, že demokracia trpí posvätením samotných princípov, ktoré ju ustanovujú. Triumf individuálnych slobôd, ktorému sme svedkami vyprázdňuje zmysel idei spoločenstva rozhodovania. Obviňujúc vlády z rozšírenej nelegitímnosti, ona zakazuje reprezentáciu spoločného cieľa a spoločne vykonávanej moci.

Pierre Manent. Vo veľkej miere súhlasím s týmto konštatovaním, hoci by som spresnil použitie pojmu «kríza». Pretože stačí si prejsť diela pozorovateľov politického života v minulých dvoch, alebo troch storočiach, aby sme tam našli mnohé diagnózy krízy. To že sme v kríze nás veľmi nemení, možno okrem možno vzťahu k šesťdesiatim rokom (1960), kedy sme mohli mať pocit, že sme dosiahli istú rovnováhu spájajúcu prosperitu, slobodu, individuálne práva a autoritu Štátu. Táto kríza je istým spôsobom rovnaká (coextensive) ako dejiny demokracií a možno totožná s európskymi dejinami ako takými. Ťažkosť, ktorá postihuje demokraciu je skutočne spätá so samotnou jej podstatou. Vždy boli dvojznačnosti v definícii liberálnej demokracie, možno v samotnej demokracii, ako o tom svedčí už Platón. Demokracia, tak ako ju my chápeme, sa definuje predovšetkým ochranou individuálnych práv, ktoré zahrňujú právo na účasť na politickom živote, ale tiež samospráve ustanovených politických inštitúcií, v praxi samosprávu národa. Nový jav dnes pochádza z faktu, že prvá časť definície istým spôsobom zasahuje celý demokratický život. Pokiaľ ide o druhú časť, samospráva politického systému, nevie sa to čo robiť, v akej miere, ako predpokladá podriadenie práv jednotlivcov spoločným návrhom, spoločnému projektu, spoločnému životu. Čo znamená demokracia pre našich súčasníkov? Je to stále viac zjemňovaná ochrana individuálnych práv, chápaných stále v širšom rozsahu. Obal tejto demokracie s právami človeka sa stalo jedinou a vyčerpávajúcou interpretáciou obsahu demokratického života, čo kladie zničujúci otáznik o legitimite našich základných politických spoločenstiev. Odtiaľ pochádza pochybnosť, ktorá visí nad reprezentatívnou schopnosťou našich vlád a ešte viac sebauvedomenia občanov. Dnes, v pokojnejšej atmosfére od tej v tridsiatich rokoch (po 1930), táto otázka sa týka predovšetkým samotného ľudu. Obavy Francúzov pochádzajú menej z faktu, že sa cítia zle reprezentovaní, hoci táto téma je leitmotívom nášho politického života, ako z neistoty z toho čo ich ustanovuje ako ľud – ľud, o ktorom sa pýta, či stojí za to ho ochraňovať a rozvíjať.

 

Vy sa neuspokojujete s ukazovaním s prstom na neblahú úlohu demokratického individualizmu dovedeného do krajnosti, formulujúc kritiku politiky práv človeka, ale navrhujete novú analýzu demokracie odhaľujúc vnútorné rozpory nielen v pôsobení tohto samotného režimu, ale zabudované do jeho samotnej podstaty. Sú nedostatky demokracie vlastné jej povahe ?

M.G. Zvláštna ťažkosť súčasných demokratických režimov je spôsobený ich samotným zložením. Prvky, z ktorých tieto sú zložené vytvárajú pochybné problémy zosúladenosti - kompatibility. Sú to tieto prvky, ktoré sa snažím odhaliť. Pre ich obnaženie, je potrebné načrtnúť moderný vývoj v tom, čo majú pôvodné. Proces, ktorý navrhujem nazvať «východ z náboženstva», aby sa vyhlo slepej uličke «sekularizácie», viedol k predefinovaniu modernej spoločnosti v troch základných aspektoch: politike, práve a dejinách. Politická modernosť nadobúda na začiatku obraz vynorenia sa moderných národných Štátov, to znamená majúcich nebývalú autoritu svojou inštitucionálnou neosobnosťou (impersonnalité institutionnelle) a rozšírený svojimi výsadami a jedným typom nemej nového spoločenstva rovných. Druhá etapa, politická modernosť sa potom prejavuje prestavbou základne každej legitimity na základe práva jednotlivcov. Je zbytočné písať záver (épiloguer) o sile vyžarovania tohto vzorca «práv človeka». Posledná etapa, posledný prvok nakoniec, autonómnej modernosti, dejiny, to znamená, aby sa dala najhutnejšia definícia výkyvov kolektívnej aktivity minulosti smerom do budúcna. Všetky spoločnosti sú historické, skutočne, ale všetky nie sú smerované k dejinám, to znamená smerom k sebapochopeniu pod znakom zmeny a smerom ku konkrétnemu sebavytvoreniu vo vzťahu k budúcnosti. Každý problém demokracií je spolu vyjadriť tieto tri zložky, ktoré smerujú k odlišným smerom a dominujú alternatívne. Takto sme aktuálne v jednostrannej vláde práva, ktoré vychyľuje z rovnováhy kolektívny mechanizmus. Krízy demokracie sú v najväčšej hĺbke krízami spojenia konštitutívnych prvkov nášho sveta. Oni sú správne hovoriac krízami rozkladu – disociácie, kde plne legitímne požiadavky sa ustanovujú v protirečení, vytvárajúc pocit rozbitého sveta vzhľadom k bezmocným aktérom.

P.M. Naša demokracia poskytuje obraz javov, ktoré sa zdajú byť nezosúladené a protirečivé. Rovnaké dôvody, ktoré spôsobujú, že neznášame viac zákon, morálny zákon v zmysle istého pravidla mravov, v žiadnej oblasti jestvovania, vysvetľuje súčasne, že nejestvuje spoločnosť, kde chovanie bolo viac regulované ako je naša. Inštitúcie poverené garantovať naše práva, to znamená našu slobodu, európske inštitúcie zvlášť, sú samé tie, kto nám ukladá stále podrobnejšie a zaťažujúce pravidla. Niektorí autori XIX. storočia, málo priateľskí k demokracii, už upozorňovali na tento paradox. Ak roky 1960-1970 znamenali zoslabovanie obmedzení, dnes sme konfrontovaní so stále častejšie maniakálnymi pravidlami. Ak sa uvažuje historický vývoj, súhlasím v podstate s analýzou Marcel Gauchet-a, ale vyjadril by som túto ideu ináč. Objav, ktorý zakladá náš režim, predovšetkým liberálny, následne demokratický, je že ľudia sa riadia lepšie ak sa ponechajú slobodní. Angličania boli prví, ktorí pochopili, že politická sloboda vôbec nie je faktor neporiadku, alebo správania vedúceho k zrúteniu politického systému, ale podporuje naopak rast jeho vitality a jeho moci. Jedným zo základných javov európskej a svetovej – pretože treba tu zahrnúť i Spojené Štáty - histórie je, že sloboda je tvorcom moci. Národy, ktoré sa dostavili na čelo pokroku sveta sú tie, kde sa zorganizovali s cieľom nechať slobodnými svojich členov vo všetkých oblastiach, ekonomickej, náboženskej, politickej, kde dovtedy do vtedy nepoznali. Je to tento aspekt liberálnej revolúcie, ktorý ostáva ústredným prvkom súčasnej skúsenosti a toho, čo sa nazýva globalizácia. Ale tento vývoj nikdy sám o sebe nestačil. Horizont, na ktorom sa naplnil vždy bol priestor spoločenstvá, ktoré mu poskytlo jeho rovnováhu v kolektívnej harmónii. Vo Francúzsku je to to, čo nazývame Republikou. V tomto ohľade, Spojené Štáty sú krajinou, kde toto hnutie sa posilnilo najširším spôsobom, plne sa opierajúc o silu vízie ideálnej spoločnosti. Jeden z faktorov súčasnej morálnej krízy je spôsobený tým, že toto spoločenstvo veľmi zoslablo. Rovnováha príslušná nášmu politickému životu za posledných tridsať rokov bola budovaná na perspektíve prechodu svedectva národa do Európy, ktoré dávalo zmysel a obsah našej budúcnosti. Jeden z hlavných faktorov tejto krízy je, že neveríme viac tomuto procesu. Kríza Európy spočíva v tom, že tieto dva prvky nášho politického života, národ a združenie európskych krajín, neplánujú viac významné nasledovanie a riešenie historického problému. Potom, národ a Európska Únia sa prelínajú a sa zmiešavajú v istej konfúzii, odkiaľ sa vytratila nádej.

 

Jedná rovnaká ambícia podnecuje vaše dva projekty: chcieť vytvoriť historickú antropológiu a základe politických dejín ľudstva. Čo vás viedlo k presunu smerom do politiky túto filozofickú otázku par excellence, otázku podstaty človeka ?

M.G. To čo potrebujeme je obnoviť «veľké príbehy – grands récits». Staré príbehy sú mŕtve, to je bezpochyby, ale to neznamená, že je potrebné ich vypracovať odznova, poučiac sa z neúspechu predchádzajúcich. Prorocký štýl nie je v móde, o to lepšie, začína epocha kritickej modelizácie. Filozofia sa mi nezdá byť najviac zle vyzbrojená pre túto úlohu, v spojení s hľadaním univerzálnej zrozumiteľnosti  a požiadavkou konceptuálnej presnosti, ku ktorým by som pridal vážny prístup k mysleniu minulosti.

V prvej rovine toho čo sme sa naučili za dobré jedno a pol storočia je, že tieto zomrelé veľké príbehy boli objavené, jestvuje prehodnotenie miesta politična vo fungovaní spoločností. Vychádzame z marxistického modelu, kde politika bola zaradená (ravalé) do rámca udalostného pridruženia (accessoire événementiel). V skutočnosti, hľadisko politična je to, ktoré dovoľuje dosiahnuť úroveň, ktorá je súčasne najhlbšie a najobsiahlejšie v organizácii spoločností. Ono dovoľuje pochopiť ich vývoj v čase. Ono sa rozširuje v hnutí. Odtiaľ potreba ustanoviť sa do dlhodobého trvania. Genialita demokracie prichádza z diaľky. Pôsobí veľmi pomaly, je potrebné ísť hľadať tajomstvo jej vývojov veľmi ku prameňom.

Ďalšia podstatná lekcia, ktorú máme si zobrať z teoretických zlyhaní minulostí, zdá sa mi, je nutné uvedomenie si, že aktéri pôsobia v istej situácii. Myslenie podozrievania nás naučilo ho / ju diskvalifikovať. Jedná sa nielen o jeho rehabilitáciu, ale o naučenie sa ho dešifrovať a použiť. Ono nám ponúka, keď vieme ho použiť, neporovnateľné kľúče k pochopeniu, ako sa robia dejiny. Z tohto hľadiska, intelektuálne dejiny sú súčasťou rovnako podstatnou, ako i zanedbávanou celkových dejín. Tieto je potrebné znovu objaviť, zanechávajúc predsudky jedných, ako i druhých – historici nedôverujú «tlačeným zdrojom» a filozofovia pohŕdajú «dejinami ídei». Ja sa pokúšam udržať tieto rozdielne požiadavky spolu, tak aby som vytváral interpretáciu dejín, vzdialených a blízkych, schopných vniesť trochu jasu do zmätkov prítomnosti.

P.M. Mám ťažkosti spresniť v akej disciplíne je vpísaný môj postup, hoci politická filozofia je viac určená na objasňovanie tohto typu skúmania, ktoré sa pokúšam viesť. Filozofia, viac ako disciplína, ktorú praktizujem, je predovšetkým pre mňa nástroj orientácie sa vo svete. Od môjho počiatku, môj postup je vedený veľmi živým pocitom centrálneho charakteru politiky a náboženstva v ľudskom živote. Tieto formulujú najsúhrnnejšie dve otázky, ktoré sa nám kladú: Ako vytvárame poriadok spoločného sveta? Aké máme vzťahy k Celku (le Tout).Tieto dve otázky sú si navzájom veľmi blízke, či neoddeliteľné, hoci náš politický režim je založený na ich oddelení. V jednom, ako i v druhom prípade teda, je to otázka vládnutia, vládnutia ľudí nimi samými, vládnutia ľuďmi bohmi. Jedno i druhé vytvára to, čo nazývam «spoločenstvá». V politickom, tak ako v náboženskom poriadku, ľudia aktualizujú ich ľudskosť vytvárajúc spoločnú vec, či sa jedná o politické útvary, alebo náboženské združenia, Cirkvi. Vyšiel som z intuície, že tam jestvujú veľké výzvy pre ľudský život. Teda, jestvujú dve veľké nástroje analýzy ľudského života: grécka filozofia z jednej strany a moderná politická filozofia, tá ktorá sa rozvíja od takých mysliteľov, akým boli na jednej strane Hobbes, alebo Machiavelli, až po Kant-a a Hegel-a, na druhej. To sú dva nástroje, ktoré používam v mojom bádaní. Navyše jestvujú niekoľko veľkých typov ľudských asociácií: spoločnosť – cité , ríša – empire, Cirkev. Pochopiť samy seba, to je vo veľkej časti pochopiť tieto politické formy v ich štruktúre a v ich slede. Jeden z najobjavnejších postupov pre mňa bol v sledovaní našej histórie ako nasledovania politických foriem, ktoré od istého dátumu zahŕňajú náboženskú formu, ktorá sa oddeľuje a rozvíja veľmi samostatne (singulière), čím je kresťanská Cirkev. V istej dobe, mal som tendenciu byť, odvážim sa povedať, prehnane tocquevilliansky, to znamená vidieť dejiny Západu ako históriu demokracie. Dnes mám názor menej obsahujúci demokratický proces, pretože dejiny nie sú skončené. Národné dejiny, ako grécka Polis- Cité vo svojom čase, dnes nachádza svoje hranice, bez toho, aby politická forma schopná po nich nasledovať bola objavená. Istým spôsobom sme vždy, ako v XIV. , alebo možno IV. storočí pred jednou krízou, ktorá sa bude týkať konštitutívnych prvkov ľudského sveta. Nemyslím si, že tento proces, ktorý sa nazýva «sekularizácia» nám poskytne os ako nástroj myslenia pre celok západného rozvoja, pretože to by predpokladalo, že sme našli riešenie teologicko-politického problému. Dnes, tak ako v XIV. , alebo IV. storočí stojíme pred nutnosťou vytvoriť skupiny, ľudské združenia a nájdenia  zmyslu spoločného života v aktualizácii politických a náboženských orgánov. Som šokovaný z faktu, že od ustanovenia Štátu Izrael, aby sa zobral ako referenčný bod, náboženské faktory viditeľne prispievajú znova k novo určeniu konfigurácie súčasného sveta a to neočakávaným spôsobom, ak sa západná história interpretuje ako široké hnutie sekularizácie. Že táto sa vyjadruje vo forme súhrnnej, alebo detailnej (raffinée), táto téza sekularizácie je jednou hypotézou, ktorá je stále menej prijateľná, pretože "sekulárne mesto – spoločnosť", ktorej následné prejavy od «reálneho socializmu» po «zjednotenú Európu», nás priťahujú tak, ako iluzórne zázraky, ktoré sú stále od nás vzdialené.

M.G. V tomto poslednom bode sa rozchádzame. Úsilie o výstup z náboženstva je stále a viac ako predtým to, čo sa má urobiť, podľa mňa. Je to práve ono, ktoré reaktivuje pri rozširovaní v celosvetovej škále, tradície, ktoré sa považujú za napádané. To znamená, filozofia dejín, ktorá chce poznať posledné slovo histórie sa mi vidí falošná z princípu. Že história posledných storočí sa charakterizuje v jej ústrednej osi východom z náboženstva neznamená, že tu máme posedný obraz ľudského sveta, ani že sme určení do nekonečná sledovať túto líniu. O tom nevieme nič. Empiricky, toto nás vedie k problému globalizácie. Zvláštnosť v Európe zrodenej civilizácie pred niekoľkými storočiami je tá, že sa rozširuje ako civilizácia a nie len ako spôsob myslenia. Skôr toto, a nie privlastňovanie západnej modernosti inými prúdmi kultúry, inými náboženskými svetmi, inými spôsobmi prežívania v spoločnosti má za následok jej premeny v hĺbke. Stáva sa, s bleskovou rýchlosťou, niečím iným ako to, čo sme poznali. Tieto nové verzie, z ktorých sa civilizácia zrodená v Európe je objektom, nútia od teraz k väčšej rozvahe nad výsledkami tohto javu premeny rozširovaním.

 

 

ČÍTAŤ

Naissance de la politique moderne, Pierre Manent, éd. Gallimard, «Tel», 9,50 Eur

Enquête sur la démocratie, Pierre Manent, éd. Gallimard, «Tel», 14,50 Eur

L´Avènement de la démocratie, Marcel Gauchet, éd. Gallimard, «Tel», 2 diely, 18,50 Eur