AntikresťanstvoAntisemitizmus ?

 

» Leyendas Negras » Antisemitismo

http://www.conoze.com/doc.php?doc=1236

Musia židia vyjadriť mea culpa?

Vittorio Messori

 

¿Los judíos deben entonar el mea culpa?

Ani sa nenachádza, ani sa nestretne vyvrátený anglosaský výraz «jews are news», židia to správy (noticia). Kresťan vidí presne v schopnosti mobilizovať dejiny, byť kvasom – v úspechu ako v nešťastí – Tajomný znak, ktorý tento ľud nosí. Chcem sa odvolať na jednu polemiku, ktorá v poslednom čase zasiahla judaizmus: jedná známe esejistka Barbara Spinelli (ktorá naviac židovský pôvod, prinajmenej zo strany otca) napísala na prvej strane novín La Stampa jeden článok, ktorý rozplamenil mysle. Ustarostená katastrofálnymi dôsledkami zrážky, ktorá zachvátila Stredný Orient, Spinelli požiadala nielen štát Izrael, ale celý judaizmus v diaspore, ktorý ho podporuje, aby podľa príkladu Pápeža, vyjadrilo svoje mea culpa. Alebo aspoň, aby urobilo vážne spytovanie svedomia vzhľadom na správanie sa a mentalitu, ktorá ich vedie a ktorá, podľa nej, toto vysvetľuje.

Živá polemika

Jedná televízna debata podnietila vzrušenie, ktoré nasledovalo v médiách. V nej námietky na tento článok (ktorý skutočne bol jednostranný a preto diskutabilný v mnohých bodoch) boli vo väčšine. Počúval som náhodou niečo z tejto debaty a bol som dojatý z jedného účastníka, ktorý doslovne povedal: «My, židia, nemáme za čo žiadať prepáčenie za nič a od nikoho!» Tak britké vyjadrenie mi pripomenulo jeden text, ktorý ma znepokojil a o ktorom som uvažovala často, keď som sa snažil preniknúť do jeho významu.

Jedná sa o ručne písaný Testament Henri Bergson-a, jedného z najväčších filozofov minulého storočia, nositeľa Nobelovej ceny v 1928, člena Francúzskej akadémie, navrhnutého Spoločnosťou Národov za vysoké kultúrne zásluhy – ako i za svetovú prestíž, ako i za súlad jeho života s jeho najvznešenejšími ideami -. Teda, 8. februára 1937, štyri roky pred svojou smrťou, Bergson spísal svoj morálny Testament, kde doslovne sa hovorí: «Moje úvahy ma viedli stále viac ku katolicizmu, kde vidím plnú realizáciu judaizmu. Bol by som sa prekrstil keby som nevidel prípravu, trvajúcu niekoľko rokov (vo veľkej miere, na môj žiaľ, z viny istého počtu židov úplne zbavených morálneho citu) výraznej vlny antisemitizmu, ktorá sa práve uvoľnila vo svete. Chcel som zostať medzi tými, ktorí zajtra budú prenasledovaní. Preto, dúfam, že nejaký katolícky kňaz bude chcieť, ak kardinál arcibiskup Paríža mu dovolí, príde predniesť modlitby na mojom pohrebe. V prípade žeby nedostal také povolenie, bude potrebné obrátiť sa na rabína, ale bez zatajenia jemu, ani nikomu moje morálne priľnutie ku katolicizmu, spolu s mojim prianím mať predovšetkým modlitby katolíckeho kňaza.»

Jeden žid, ktorý miloval Krista

Spresníme, že keď Bergson zomrel v zime 1941, Paríž bola obsadená Nemcami, ale arcibiskup mesta dal požadované zvolenie, takže jeden katolícky kňaz bol prítomný na pohrebe, začo mal nemalé problémy s nacistickými autoritami.

V srdci tejto debaty, ktorú podnietil článok autorky Spinelli, uverejnil som v Corriere della Sera tento bergsonov Testament, požadujúc, aby niekto, snáď žid, mi pomohol pochopiť čo by mohla znamenať táto znepokojujúca veta, ktorú Bergson vložil do zátvorky a ktorú ja som označil kurzívou. Ocitol som sa potom napadnutý ohňom polemiky: ako odpoveď, veľmi tvrdá, noviny uverejnili dve poznámky, jednu od hlavného rabína Milána a druhú napísal Claudio Magris. Dostal som navyše listy, telefonáty, elektronickú poštu ... vo všetkom prevládali negatívne komentáre na uverejnenie z mojej strany tohto dokumentu, prakticky neznámeho v Taliansku, mimo nejakého univerzitného textu.

Jasnosť Talmudu

Medzi odpoveďami, našiel som jednu zvlášť hodnú úvahy od známeho a váženého intelektuála, ktorým je profesor Giorgio Israel, ktorý vo svojej revue na Internete napísal, medzi inými vecami: «Pre nás, v skutočnosti, zmysel tejto vety sa nám javí dokonale zrejmý: možno Messori nevie, divná to je vec pre niekoho kto by mal mať kultúru dejín náboženstiev, že otázka o hriechoch a omyloch, ktoré predchádzali prenasledovania a nešťastia vytvára jednu trvalú tému, ktorá naviac je ústredná v hebrejskom myslení. Prorocká literatúra vytvára jeho najzreteľnejší a najkrikľavejší prejav. Ale nielen to. Rabín Adin Steinsaltz spomenul v jednej svojej knihe jeden odsek z Talmudu, v ktorom sa pýta prečo Druhý chrám bol zničený, práve v období v ktorom židovský ľud dodržiaval bezúhonným spôsobom prikázania a intenzívne študoval Toru. Talmud uvádza s horkosťou, že Jeruzalem bol zničený len preto, že úzkostlivo dodržiaval zákon a Toru».

Tento postup úvahy, ktorý označil profesor Israel sa mi zdal byť užitočný. Každopádne má pravdu ten, kto pripomenul, že žiadna prípadná «vina istého počtu židov úplne zbavených morálneho citu» - aby sa použilo hrubé vyjadrenie Bergson-a – môže vysvetliť, a o to menej ospravedlniť, antisemitské zločiny tridsiatych a štyridsiatych rokov, ani žiadnej inej epochy.

Bergson a nacisti

Na druhej strane, spôsobili mi rozpaky tí, čo mi odpovedali, že ak by Bergson bol býval vedel čo sa stane, s víťazstvom nacizmu, bol by zdržal sa napísať tieto slova. Hovorím rozpaky, pretože keď tento filozof sa vyjadril tak v 1937, prešli už dva roky od smutne známych zákonov z Norimbergu, jasného dôkazu zámerov Hitlera. Ale niečo navyše: Bergson zomrel v 1941, v Paríži obsadenom už rok Nemcami. Preto, videl, či viac, zažil na vlastnej koži to čo bola nenávisť národného socializmu. Napriek tomu, tento testament nezmenil. Čo je viac, pripomenul jeho jestvovanie keď sa približovala jeho smrť, aby sa rešpektovala jeho vôľa mať, ak nie katolícky pohreb (nebol pokrstený pre túto hrdinskú solidaritu ako už vieme) tak aspoň prítomnosť jedného katolíckeho kňaza. Chápe sa, prinajmenej pre jej pragmatizmus, výraz hlavného rabína Milana, ktorý napísal vo svojej odpovedi: «Bergson to myslel tak. No a čo? Bol to jeho názor, nie je to predsa proroctvo z Delf!».

Pripúšťam, že uvažujúc o istých reakciách, uvedomil som si, že hoci môj zámer bol dobrý, pravdepodobne bol nevhodné konfrontovať niektoré argumenty, hlavne v dramatických momentoch, ako sú v súčasnosti. Hoci moje pôsobenie je v ovládaní slov, možno niektorý výraz obsahoval rizika omylov, včítane uvedomelej tyranie priestoru tlače. A dobre chápem, že niektorí židovskí priatelia, už unavení úzkosťou a rastúcimi obavami, zle pochopili (čo mi je ľúto) môj zámer, ktorý nebol iný ako je toho, ktor sa cíti v obave, pohnutý solidárnym citom, dostať sa náhodou do televíznej debaty a stretnúť sa s nejakým židom, kričiacim že nikto z jeho ľudí nemá žiadať odpustenie za nič a od nikoho. Zdalo sa mi, že sa by sa nechal uniesť pokušením ybris, pýchou citu bezhrešnosti, nad všetkým dobrom a nad všetkým zlom.

Kresťania a Izrael

Kresťania, v ich vzťahu s Izraelom, sa javia oscilovať z jednej krajnosti do druhej: od snaženia za každú cenu konverzie (včítane nanútených kázni, ako sa to dialo v soboty v rímskom gete, alebo s prísľubom peňažných odmien) až po pôsobiace podozrenie, živené mnohými, že hlásať Evanjelium izraelitovi je nielen nedostatok vzdelania, ale aj hriech.

Čo sa týka mňa, nedaj Bože, ale ak sa znova nakopia čierne mrákavy nad hlavou tohto ľudu, ktorému Boh vyhradil tiež utrpenie, ale aby prirodzene zápasil všetkými spôsobmi a všetkými prostriedkami, ktoré si viem predstaviť, aby sa vyhol takej hrozbe.

 

 

» Leyendas Negras » Antisemitismo

http://www.conoze.com/doc.php?doc=1546

 

O vzťahu židov ku kresťanstvu.
Jeden zatajený dialóg

Sobre la relación de los judíos con el cristianismo.
Un diálogo reticente

Denník Le Monde venoval pol stránku na informovanie, že veľký rabín Strasburga, René Gutman, sa pripravuje zverejniť jeden interný dokument, vypracovaný v 1968, ktorý navrhoval otvorenejšie videnie kresťanstva a islamu. Jedná sa o príručku o troch stranách značného dosahu, pretože pojednáva o ohlase, ktorý vyjadril rabinát na deklaráciu Nostra Aetate, II. Vatikánskeho koncilu. Tento dokument je pre Le Monde neúspešnou aktualizáciou videnia, ktoré má judaizmus na ostatné dve monoteistické náboženstvá.

Gutman hovoril o vzniku tohto textu na schôdzke Kolégia Židovských Štúdií Svetovej Izraelitskej Aliancie. Všetko začalo, napísal, keď v 1968, tri roky po Nostra aetate, francúzsky episkopát požiadal veľkého rabína Jacob Kaplan-a o dokument o spôsobe, akým judaizmus hľadí na kresťanstvo. Veľký rabín vtedy požiadal rabína Charles Touati, Prezidenta Dokrinálnej komisie francúzskeho rabinátu, aby vytvoril skupinu a aby pripravili materiál, ktorý by slúžil za základ pre vyjadrenie oficiálneho postoja na žiadosť episkopátu. Touati zvolil filozofa Emmanuel Levinas-a a orientalistu, ktorým bol Georges Vajda zostavili tím, ktorý by vyjadril princípy, ktoré sa v ich sférach nachádzajú: materiál by len zaväzoval (sólo comprometería) francúzsky rabinát; a obsahoval by len texty vyňaté z diel a mysliteľov jednomyseľne uznávaných svetovým židovstvom.

Dosah tohto dokumentu široko prekračuje hranice judeo-kresťanských vzťahov, pretože podľa záverov komisie, vybrané texty vyhovujú skoro vždy tak kresťanstvu, ako Islamu, náboženstvám, ktoré judaizmus sotva rozlišuje. Materiál dospel k šiestim dôležitým záverom:

- Odmietnutie kresťanstva židmi mohlo byť odvrátené.

- Kresťania v časoch Ježiša neboli pohania: uctievali Boha, ktorý stvoril svet a mali spoločné so židmi istý počet článkov viery.

- Kresťania majú prístup k večnej spáse.

- Izrael sa musí inšpirovať u kresťanov a moslimov v morálnej oblasti.

- Kresťanstvo a Islam prispeli k zlepšeniu Ľudstva.

- Kresťanstvo a Islam otvárajú cesty Mesiáša .

Tento zborník bol len prvou etapou smerom k slávnostnému vyhláseniu, ktoré malo zaviazať francúzsky rabinát, tým čo bolo rozposlané všetkým rabinom, ale desať rokov neskôr, v 1978, táto záležitosť sa dostala na program dňa na rabínskom kongrese, alebo zhromaždení. Diskusia bola vzrušená. Jedná nie zanedbateľná menšina, vedená rabínom Emer Jais-om, vyjadrila veľké obavy a spochybnila možnosť úprimného dialógu s kresťanmi. Vzhľadom na nemožnosť dosiahnuť jednomyseľný konsens, veľký rabín Kaplan sa rozhodol stiahnuť tento materiál a odložiť zostavenie deklarácie.

Tridsať dva rokov po vypracovaní tejto informácie, Georges Vajda a Emmanuel Levinas zomreli a rabín Gutman  usúdil, že nastal čas zverejniť dokument. Jedná sa o historický dokument, ktorý sa uverejní v bežiacom roku, v Revue des études juives. Pre rabina zo Strasbourgu, jeho dôležitosť spočíva v tom, že je zhrnutím myslenia francúzskeho rabinátu, ktoré sa formovalo počas storočí, objavením sa uznania kresťanstva v pozitívnom vyjadreniach, v kresťanskej spoločnosti, ktorá sa prejavovala niekedy priateľská, inokedy utláčajúca. Podľa francúzskych rabínov, kresťanstvo je tiež potrebné pre obnovu (redimir) sveta, ktorý je zaplnený násilím. Nepochybne kresťanstvo nie je potrebné pre judaizmus, ale judaizmus vie, že je potrebný pre svet, komentuje Gutman.

Problém, ktorý sa teraz otvára, pokračuje Le Monde je, či rabinat bol by ochotný znovu otvoriť túto záležitosť materiálu z 1968. Podľa bývalého veľkého rabína Francúzska, Samuel Sirat-a, dnes iné priority a iné voľby; podľa veľkého rabína Paríža, David Messas, dokument z 1968 neodráža súčasný názor francúzskeho judaizmu, hoci možno niekedy by sa mohlo vrátiť k tomuto textu a k debate ohľadom jeho obsahu.

Tu končí Le Monde.

(Ja sa pýtam, či toľko gest smerom k židom ako urobila Cirkev a Pápež v posedných 32 rokoch by si nezaslúžilí postoj o niečo otvorenejšiu, viac náchylnejšiu k dialógu. Podľa toho čo čítam, podľa veľkého francúzskeho rabinátu sme vzdialenejší, ako pred 32 rokmi. A to čo charakterizuje myslenie francúzskeho rabinátu, po storočiach, v objavení sa uznania kresťanstva v pozitívnych výrazoch).

 

 

» Leyendas Negras » Antisemitismo

Súčasný antisemitizmus

Reding Vidaňa Salvador I.

Antisemitismo contemporáneo

Dôvody byť antisemitom, na tejto úrovni dejín, sú rozličné, aj skrze pripomienky hrôzy, ktorú vyvoláva Auschwitz pri každom výročí objavenia tohto vyhladzovacieho tábora, v ktorom tisícky osôb bolo zabitých, židov a nežidov.

Ako v iných prípadoch sociálneho a ideologického odmietania, antisemitizmus má rozličné stupne a zámery. Sú takí, ktorí sú proti židovskí z dôvodu a pre sympatie Palestíny, považujúc Štát Izrael ako "zlo" a Palestínu ako "obeť". Zdá sa, že teroristické útoky skupín, ako je Hamas, by sa nezohľadňovali (no tuvieran relevancia) a zohľadňujú sa útoky represálie a politické vraždy teroristických vodcov Palestíny.

Iní pociťujú antipatiu voči židom pre časté sociálne zvyky, pretože v otvorenej spoločnosti sa správajú ako jedná veľmi uzavretá, izolovaná skupina. Je to prípad ich socio-ekonomických veľmi vysokých úrovní, vzdelaných a finančne vplyvných, že v mnohých prípadoch robia dojem, že sú to skôr oni, ktorí diskriminujú zbytok sveta. Jedná sa skôr o sociálny resentiment ako o skutočný antisemitizmus ako rasovú diskrimináciu.

V židovskom ľude, a z historických dôvodov odmietnutia a prenasledovania trpených počas storočí, jestvuje široká kultúra súťaženia a osobného rozvoja do špičky osobných kvalít, čo viedlo k vyniknutiu židovských osobností v oblastiach vedy, medecíny, kultúry a umenia, zvlášť v hudbe. Ale vidieť iných židov len v prostredí finančnom a ekonomickom, so stereotypom pracovného a obchodného vykorisťovania, vedie ľudí ľahko k zabúdaniu tých prvých, s ich prínosom pre ľudský pokrok..

Nedá sa poprieť, obhajcami judaizmu, že jestvujú židovskí podnikatelia, ktorí skutočne sú zneužívajúci, ktorí sa vyhýbajú splniť pracovné a platné záväzky, to znamená zhŕňajú peniaze na úkor druhých, ktorí sa vyhýbajú platiť dlhy, ktorí kupujú a predávajú pre nich čo najvýhodnejšie, všetko ako egoistický a lakomý životný štýl. Každé úžerníctvo sa označuje ako židovské. Ale to nie sú črty výlučné pre židovské podnikanie, ani všetci ľudia židovských obchodov nemajú tieto vlastnosti.

Odmietanie židovského ľudu, založené na viere, že sú boháči, vplyvní a pripravení zväčšovať svoju moc a bohatstvo do krajnej miery, a považujúcich sa za uzavretú elitu aj s rasovou nadradenosťou, v rámci i mimo Izraela, sú rodiny strednej a skromnej triedy, obdarené s takou mocou, alebo financiami ako získavajú tí čo si zarábajú svojou každodennou prácou. Na každého bohatého žida sú tisícky skromných a stredovrstvých. Spravodliví platia za hriešnikov.

Tieto dve formy antisemitizmu blednú pred ideologickým antisemitizmom, postavenom na istej literatúre z prvej polovice XX. storočia, ktoré obviňujú židovský ľud — robiac čistý stôl —, že tvorí istú sprisahaneckú mafiu, ktorá sa snaží zničiť všetko to dobré a morálne ne-židovského ľudstva. Toho sa treba viac obávať, pretože v ostatných prípadoch, keď sa strhnú socio-kultúrne označenia ostáva niečo čo musia riešiť, ako ľud a ako jednotlivci počas dlhej doby.

Ale obviňovať judaizmus, Sion, zo systematického rozvratu rodiny, morálky, dobrých zvykov je niečo iné, niečo čo by malo ostať vzadu, potom ako knihy, ako sú Protokoly Mudrcov zo Sionu boli diskvalifikované nežidovskými vedcami už pred niekoľkými desaťročiami. Tí, ktorí nenávidia židov pre tieto dôvody, pre tie isté pre ktoré šermoval Hitler a jeho nacisti pri uplatňovaní "konečného riešenia" židovského problému, sú tí, ktorí ešte ospravedlňujú ich prenasledovanie a smrť a nakoniec tvrdia, že "holokaust" nejestvoval.

Tí ktorí ešte tvrdia, že židovský ľud je veľký nepriateľ ostatných národov sveta a že snaží sa o morálnu a sociálnu degeneráciu, aby získal prevahu ako uzavreté a privilegované spoločenstvo, veria tomu pretože niekto im to povedal, alebo pretože čítali antisemitské texty. Ale zaujímavé je, že zrejmosť takej aktivity morálneho rozvratu sa neprejavuje.

Z historických dôvodov, ako aj pre jeho náboženskú kultúru, židovskému ľudu veľmi záleží na hodnotách ako rodina, solidarita rasy, vlasť a Boh. Ak plnia v istom stupni svoje povinnosti voči samotnému Bohu, svojmu spoločenstvu, vlasti a rodine, je to záležitosť, ktorá je spoločná s ostatnými národmi sveta; sú židia a "pohania" dokonalí a nedokonalí a polodokonalí.

Je možné obviňovať — oprávnene, alebo nie, zobecňujúc, alebo nie —, vplyvných zo židovského ľudu z lakomosti, z pýchy a ostatných podobných ľudských slabostí, ale je neoprávnené považovať antisemitizmus, že vidí judaizmus ako veľkého nepriateľa ľudstva, čo nemá pragmatické, ani akademické základy.

Rasová diskriminácia, čo je najviac neoprávnená ľudská slabosť, ktorá považuje černochov ako menej vyspelých, alebo židov opovrženia hodných, hlása nadradenosť bielej rasy – sa neskončila so smrťou hitlerovského nacionál-socializmusa nestratí. Človek má náklonnosť opakovať svoje omyly a zotrvať v poverách, ktoré prevzal bez toho aby sa nad nimi zamyslel. Všetky kultúrne "anti" majú veľa spoločné a antisemitizmus nie je odlišný.

Genocídie v nedávnych rokoch vo svete nesúvisia so židovským ľudom, boli a sú proti iným národom, často pre veľmi staré nenáviste a iné pre politické, triedne, alebo nacionálne záujmy. Jedine spoločné majú to, že vo všetkých sa presadzuje nenávisť, neúcta k ľudskému životu, vzdialenie sa od ľudskej dôstojnosti a jeho právu spolužiť s inými národmi a spoločenstvami.

Bojovať s antisemitizmom je zápasiť s každou rasovou diskrimánáciou ako spoločenskou ranou. Kresťania my máme spoločného Boha a Starý Zákon s judaizmom, a Katolícka cirkev dáva príklad: formálne zblíženie sa s ľudom a náboženskými židovskými vodcami, katolícke učenie proti antisemitizmu a každej forme rasovej diskriminácie, to sú každodenné záležitosti. Pokračujme v tomto smere, ľudia dobrej vôle musia zanechať rasové nenávistí.

 

» Ciencia y Fe » Relativismo y Cultura » Cultura y Política

Kresťanský a liberálny humanizmus

Antonio Fontán

 

Humanismo cristiano y liberal

Slovo "humanizmus" sa zrodilo v nemčine na začiatku XIX. storočia. Objavilo sa vytlačené po prvé v titule jednej knihy v 1808, ktorá bola zverejnená v Jene (Durínsko), v meste v univerzite ktorej prešli veľké nemeckí géniovia "osemstovky" (Hegel, Fichte, Schlegel-ovci, Schiller, a neskôr Marx). Autor definoval týmto výrazom filozofiu vzdelávania a pedagogický systém, ktorý sa používal vo vzdelávaní a rozširovaní poznania, ktoré sa považovalo za skutočnejšie ľudské: jazyky, staré jazyky, filozofia, dejiny a pod.

Objavenie sa slova "humanizmus" bolo ľahké. "Humanista" jestvoval v kultivovaných jazykoch Európy od XVI. storočia pre označenie vzdelancov a pestovateľov latinskej a gréckej literatúry a uznávaných spisovateľov moderných jazykov. Cervantes ho používa najmenej pri troch príležitostiach. Jedná pre vyjadrenie oslavy jedného básnika jeho priateľa, ktorého chcel poctiť týmto titulom, druhá v novele Licenciado Vidriera, a tretia v učiteľsky ironickom kontexte, v ktorom sa vysmieva z pedantnosti tých, čo sa chcú vydávať za vzdelaných. Jedná z najzábavnejších epizód druhej časti Don Quijote, kde sa objavuje jedná postava, ktorej autor nechcel dať meno, a ktorú menuje prosto "bratranec", ktorá bola sprievodcom, ktorý viedol rytiera a štítonosiča cez hory Sierra Morena až k ústiu jaskyne Montesinos.

Don Quijote, vždy zvedavý sliedič v cudzích životoch, ktorého tešilo vedieť kto boli a čo robili muži a ženy, ktorých stretával na ceste, opýtal sa ho na jeho profesiu a "aktivity". "Bratranec" odpovedal, že je "humanista" a zaoberá sa "zostavovaním kníh pre tlačiareň, aby boli viac prospešné a nie menej zábavné pre verejnosť". V pokračovaní vymenoval chvályhodnú a smiešnu znôšku titulov a vecí, ktoré pojednávali takéto knihy, čo vytvára úsmevný cervantesovský výsmech falošných vzdelaní, ktoré snáď boli častejšie v danej dobe ako v našej, v ktorej tiež nechýbajú.

V samotnom Nemecku, pol storočia neskôr ako sa zrodilo slovo "humanizmus" začali ho používať historici kultúry, keď sa odvolávali na literatúru a epochu Renesancie a umenie tých storočí. Jeho používanie sa rýchlo rozšírilo do ostatných európskych jazykov. V poslednej etape XIX. storočia výraz "humanizmus" je už plne zavedený v kastílčine s rovnakým významom, ktorý mal v európskej a severoamerickej kultúre. V roku 1878, vo svojej prvej katedrovej prednáške, Menéndez y Pelayo píše, že "prehľad hispano latinskej literatúry, teda "humanizmu" v XVI. storočí je vopred predpoklad pre štúdium literatúry v ľudových jazykoch".

Nasledovný krok v dejinách pojmu humanizmus v modernej kultúre je jeho prenos do oblastí sociálnej filozofie a politiky a do obecnej sociológie. Humanizmus je prestížna značka, ku ktorej sa zo všetkých strán ponáhľajú záujemci.

Zaujímavé, v dvoch svetových vojnách minulého storočia a v rokoch bezprostredne nasledujúcich po nich, humanizmus, alebo lepšie humanizmy, vystupujú niekedy ako riešenie, inokedy ako problém. Maeztu, z Londýna, na konci prvej zrážky, videl v kríze istú filozofickú a politickú verziu humanizmu. Po druhej, v 1947, jeden francúzsky spisovateľ položil Heidegger-ovi otázku, že "ako by sa mohlo vrátiť dať zmysel slovu Humanizmus?" Nemecký majster odpovedal pýtajúc sa, či je potrebné to urobiť. Pretože, dodal, "humanizmus sa rozdeľuje podľa konceptu ktorý má na slobodu, a na prirodzenosť človeka". Podľa Marx-a a pre marxistov, včítane tých najmodernejších, "humánny človek je človek sociálny, ktorý je tiež prirodzený človek", čistá a prostá prirodzenosť v bežnom a konečnom zmysle slova, zatiaľ čo "kresťan vidí humánnosť človeka v jej ohraničení a vzhľadom na božskosť", hovorí doslovne tento nemecký filozof, ktorý bol katolíkom a vedel o čom hovorí.

Táto vízia človeka, ktorý je podľa Heidegger-a, kresťanský humanizmus, neznamená politickú a sociálnu konfesionálnosť, ktorú v našom storočí nehlása katolicizmus, ani skoro žiadna iná kresťanská konfesia. Jestvujú konfesionálne štáty, alebo lepšie "ustanovená cirkev" v niektorých protestantských monarchiách, ale to je iná vec, alebo lepšie dedičstvo minulosti bez veľkého obsahu, a bez opravdivého sociálneho pôsobenia. To nie je kresťanský a liberálny humanizmus, ktorý inšpiruje isté politické ideológie a ktorému odpovedajú, bez nejakého nesúladu, dve definície, ktoré sa nachádzajú v istom tak neutrálnom a objektívnom diele, ako je aktuálna verzia slávneho Websteroveho slovníka. Nový humanizmus, tam je napísané, je filozofická doktrína XX. storočia, ktorá sa vyznačuje svojou vierou v miernosť, v dôstojnosť ľudskej vôle a v zmysle trvalých hodnôt. V rámci tak širokého priestoru kresťan môže si nájsť na svojom vlastnom poli, pretože kresťanský humanizmus je "filozofia, ktorá obraňuje plnú realizáciu človeka a ľudskosti v znamení kresťanských princípov".

Okrem novosti a kresťanskosti, ktoré v tomto prípade konvergentné koncepty, zvyknú sa pridávať k pojmu humanizmus v minulom storočí, a možno tiež v tomto, ostatné adjektíva, ktoré chcú byť definičné. Jedno, ktoré sa polárne stavia oproti kresťanskosti a je jednou celou filozofiou: humanizmus ateistický, ktorý klasifikoval a študoval podrobne jezuita Henri Lubac, jedne z otcov "nouvelle théologie" a jeden z predchodcov Vatikánskeho koncilu, na ktorom bol považovaný ako autor podozrivej doktríny v hodnosti kardinála Cirkvi. Je to humanizmus spájaný s takými menami ako Feuerbach, Comte, Nietzsche, v ktorom sa uvedomuje jeho náboženská skúsenosť hľadania Boha rusom Dostojevski-m.

Sú iné čiastkové humanizmy, ako je vedecký, čo je obecná filozofia človeka a života, ktorá dosahuje až pokiaľ dosahuje a tam sa zastavuje. Sú politické humanizmy ako skôr spomenutý marxistami, ktorý bol dejinami odstránený s prostým pádom múra. Je laicistický fundamentalizmus, ktorý niektorí chcú rozšíriť z Francúzska do celej Európy v ktorej by mohol sa stať základným zákonom Únie. Včítane niektorých, ktorí poukazujú na humanizmus západných tradícií, ktorý by znamenal posvätiť jedno rozdelenie ľudského rodu podľa svetových strán.

V strede tohto terminologického a jazykového pomiešania, kresťanská filozofia, ktorá pôsobí v umiernení ako metódy, v dôstojnosti ľudskej vôle a jej práv slobodného pôsobenia a v trvalých hodnotách kresťanskej koncepcie človeka a života, bez konfesií a bez náboženských, alebo laicistických spojenectiev (coacciones), ktorá je povolaná k zabezpečeniu otvorenej a liberálnej kontinuity dejín súčasnej Únie a celého kontinentu, v ktorej je súčasťou tiež "svätá Rus" "tretieho Ríma".

Pred málo mesiacmi, v koncepte ako sa predstavila istá ústava – alebo presnejšie základný zákon – Európskej Únie, uznalo sa, že sociálna, literárna a politická kultúra tohto spojenia národov má svoje korene v kresťanských koreňoch tohto kontinentu, ktoré okrem toho že sú dejiny, sú jej životom. Potom, laicistický fundamentalizmus francúzskej vlády a niektorých jej spojencov dosiahli zabrániť tieto vízie, aby ich nahradili krátkou sériou adjektívov, ktoré sa stávajú, ako sa hovorí v Amerike, "empty suit", prázdne šaty, bez nikoho a nič vo vnútri.

Predošlá španielska vláda, s väčšinou národnej politiky, ktorá ju podporovala, obhajovala až do konca udržanie tejto historickej pravdy, že Európa, rovnako ako Španielsko a kresťanstvo sú historické, kultúrne a politické reality, ktoré majú mnoho medzi sebou spoločného.

 

» Leyendas Negras » Antisemitismo

 

Primo Levi

Mariano Martín Castagneto

Primo Levi bol zadržaný počas desiatich mesiacov v smutne známom koncentračnom tábore Auschwitz, v Poľsku, počas Druhej svetovej vojny, v 1944. Zo 650 talianskych židov, ktorí boli s ním deportovaní, prežili len 20. On bol jeden z týchto 20. Po svojom zajatí, sa venoval počas dlhého času svojej profesii chemika v dôležitom talianskom podniku.

Neskôr v 1977, venoval sa na plný čas, predovšetkým jeho hrozným skúsenostiam v koncentračných táboroch. Hoci vo svojich spisoch vyjadruje, že nie všetci nemci mali vinu za nacistický jav, vždy mal problém pokúsiť sa o ich ospravedlnenie. Bol presvedčený, že pod zjavom nevinnosti a nevedomosti, boli mnohí, ktorí nepriamo uznávali valcujúci postup Adolf Hitler-a v rozličných spôsoboch.

Jedná z jeho najznámejších kmih bola posledná, ktorú napísal, nazvaná «Los hundidos y los salvados» [Rozdrvení a zachránení], napísaná v 1986, rok pred jeho smrťou. V tejto knihe analyzuje nacistický jav na základe vlastných zážitkov v koncentračnom tábore.

Hoci bol pevný obranca života a húževnatý protivník samovraždy, pitevné správy z 11. apríla 1987 označujú ako príčinu jeho smrti samovraždu, hoci táto téma pokračuje v širokej debate v kruhoch kultúry a literatúry, kde mnohí tvrdia, že zomrel prirodzenou smrťou. Táto otázka ešte aj dnes sa nevyriešila.

Raz povedal ohľadom nacistickej hrôzy: «Uvedomovali sme si, že náš jazyk nemá dostatok slov na vyjadrenie urážky, ktorú sme dostali, v zničení človeka.»

Napriek tomu, Levi nikdy nezložil ruky v prostredí ťažkostí. Vždy hovoril, že za jeho prežitie vďačí jednému človekovi: tým bol: Lorenzo Perrone. Tento človek bol taliansky murár, ktorý bol najatý na prácu v koncentračnom tábore. Levi, spolu s iným väzňom bol určený aby mu pomáhali v jeho prácach, ale ako väzeň a nie ako najatý zamestnanec, akým bol murár. Počas šiestich mesiacov, skrytý v tieni, sa rozhodol nosiť pre Levi-ho polievku a jedlo ukradnuté z táborovej kuchyne. Levi nikdy nemohol pochopiť nezištnú pomoc tohto človeka. A vždy tvrdil, že vďaka týmto kalóriám navyše mohol prežiť túto pohromu.

Jedného dňa, Primo Levi chcel dať vedieť správu svojej matke, skrytej v nejakom úkryte v Taliansku, že je živý. Napísal zašifrovanú správu a poslal ju s Perrone-m, pričom obidvaja riskovali svoje životy takým postupom. Správa sa preniesla a po nejakom čase dostal odpoveď: čokoládu, piškóty a práškové mlieko, ktoré Perrone odovzdal Levi-mu od jeho matky.

Odporučame od Primo Levi-ho

1. Los hundidos y los salvados [Rozdrvení a zachránení] : Analýza nacistických zneúctení, predovšetkým analýza tých, čo boli schopní prežiť a mnohých iných, ktorí to neboli schopní.

2. Si esto es un hombre [Ak toto je človek]: Správa o zážitkoch v koncentračnom tábore a ich vzťah ku ostatným väzňom a ku nacistickej hrôze.

 Mariano Martín Castagneto