Ohľadom Ježiša

 

SCHLEGEL Jean-Louis

mÁJ 2018

 Knihy

 

Le monde du catholicisme

Jean-Dominique Durand

et Claude Prudhomme

(sous la dir. de)

Robert Laffont, coll. «Bouquins»,

2017, 1451 p., 34 Eur

Svet katolicizmu

Jésus. L´encyclopédie

Joseph Doré (sous la dir. de)

Christine Pedotti (coord.)

Albin Michel, 2017, 845 p., 59 Eur

Ježiš. Encyklopédia

Jésus, une encyclopédie

contemporaine.

Découvertes, histoire,

art, sagesse

Collectif

Préface de Benoit de Sagazan

Introduction de Daniel Marquerat

Bayard, 2017, 527 p., 45 Eur

Ježiš, súčasná encyklopédia.

 

Objavy, dejiny

umenie, múdrosť.

Dieu et ses images.

Une histoire de l´Éternel

dans l´art

Francois Boespflug

Bayard, 2017, 560 p., 39,90 Eur

Boh a jeho obrazy.

Dejiny Večného v umení

 

Po pohrebe Johnny Hallyday-a, nášho národného rockera, v parížskom kostole Madeleine, v jedných neznámych novinách bolo napísané že herečka Marion Cotillard tam predniesla jednu «reč». V skutočnosti tam prečítala čítanie podľa programu katolíckej liturgie pohrebov, v tomto prípade známy úryvok z Prvého listu Korinťanom o charite – alebo o láske (ale grécky výraz je agape, a nie eros). Aká dôležitosť ? Žiadna, ak nie veľká, dokonca i nie «kato» boli prekvapení prejavom neznalosti novinára alebo si robili z toho posmech. O to viac, že naopak, a nie bez paradoxu, komentátori videli v udalosti tohto veľkolepých udalostí ktorých sa zúčastnili – čo poviem, vytvorili spoločenstvo eucharistie – milióny Francúzov (a tiež nie Francúzov) do akej miery Francúzsko ostáva, pod náterom sekularizácia a ľahostajnosti, jednou «katolíckou krajinou»[1]. Bude potrebné sa vrátiť raz k týmto disociaciám v hodnotení týkajúcim sa náboženskej situácie Francúzska. Konštatujeme skôr, ako odpoveď na nevedomosť ktorá rastie, módu slovníkov a encyklopédií o katolíckej kultúre, a širšie kresťanskej kultúre minulej a prítomnej.

Žmurknutie na sociológa Émile Poulat-a, podľa ktorého «katolicizmus [bol] jeden svet» , čo je titul slovníka s názvom le Monde du catholicisme [ Svet katolicizmu] ktorý chce zohľadniť časné a priestorové rozšírenie globálneho náboženstva včera (prakticky od počiatkov v Palestíne) po naše dni (na piatich kontinentov). Abecedné zoradenie hesiel je logické pretože sa jedná o slovník, ale nehovorí veľa o výbere ktorý sa urobil pri ich definovaní a ohraničení. Lepšie vidíme šírku práce a urobené voľby tvorcami tohto diela pri štúdiu, na začiatku, zoznamu tém a poznámok ktoré sú im venované – je ich v tomto prípade 2000, ktoré majú pokryť viac ako 2000 rokov dejín a zhoda čísiel je náhodná). Storočia, alebo dlhšie obdobia ktoré nasledovali po sebe vytvorili niečo ako katolicizmus, ktorý sa definoval čiastočne v opozícii alebo oddelení s pokračujúcimi protivníkmi (svet židovský a svet pohanský, herézie, prenasledovania, post-konštantinovská ríša, východné kresťanstvo, Reformácia, Osvietenstvo, veda, moderná kultúra, a tak ď.) – protivníci ktorým bolo treba odpovedať a ktorí nachádzajú tiež svoje miesto v tomto slovníku, mimochodom veľmi pohodlným, ako všetky diely známej kolekcie «Bouquins». Okrem niekoľkých výnimiek (dvaja žijúci pápeži, teológ Hans Küng, tvorca liturgických predmetov Goudji ...). osobnosti ktoré boli poctené do zaradenia sú všetky nebohí. Je v tomto slovníku jedná stránka dedičská, to čo sa zaviedlo do aktivít (inštitúcie, doktríny) týkajúc sa v bodoch (udalosti, miesta, osoby, objekty). Novosť tejto encyklopédie zasvätenej Ježišovi spočíva v pokuse prezentovania, ak nie pre rozsiahle publikum, tak aspoň mnohých záujemcom , vedecké výsledky desaťročí štúdií Ježiša. Podnecujúc desiatky frankofónnych exegétov a teológov, vynikajúco ilustrovaných a veľmi príjemne prezentovaných, toto dielo sleduje plán Ježišovho života (podľa vedúcej línie  Evanjelia podľa Lukáša) od jeho narodenia po jeho smrť, zvýrazňujúc výzvu mnohých bodov (slov, viet, postojov, reakcií, a tak ď.) ktoré robia ťažkosti, ktoré zďaleka prekračujú otázky zázrakov, panenstvo Márie alebo «bratov Ježiša», ktoré sú stále pripomínané. Možno je to tým že mnohí objavujú tieto podnecujúce otázky ohľadom Evanjelií  otvárajúc túto dobre sa čítajúcu encyklopédiu (možno sa dozvieme že, zaujímavo, samotné jestvovanie Ježiša, často pripomínané v reakciách tlače od vydania, je jedným z najmenej namietaných bodov výskumu). «Biely list» je daný v každej etape filozofom, psychoanalytikom, spisovateľom, rozmanitým osobnostiam, kresťanom, židom a moslimom aby vyjadrili «kto je pre nich Ježiš». Spoznávame ich so zvedavosťou, a niektorí sú vtipní, hoci je to trocha mediálny krok pre dielo určené pre rozširovanie výsledky historického výskumu o Ježišovi.  Oni skoro všetci prezentujú výhodu pripomínať kontrast alebo ústredné tajomstvo osobnosti Ježiša : temnosť počiatkov a katastrofu jeho konca života, alebo jeho krátku a tajomnú prítomnosť v tomto svete, ktorá sa stala obratom času a nesmiernym dedičstvom v priestore.

Je nevhodné, ale spravodlivosť núti, mať povinnosť hovoriť o jednom konkurenčnom vydavateľskom čine, odlišnom svojimi prostriedkami, ale veľmi podobným vo svojich cieľoch : Jésus, une encyclopédie contemporaine skutočne zhromažďuje najlepšie uverejnené články v posledných desaťročiach vo vynikajúcej revue Le Monde de la Bible, ktorú vydáva Bayard. Mnohí autori sa nachádzajú v týchto dvoch publikáciách. Nemali by sme sa teda diviť že výsledky historického skúmania sa zhodujú tiež v týchto dvoch dielach. Naviac mohli by sme označiť odlišné odchýlky a iné voľby prezentácie : texty encyklopédia Bayard, ktorých vydavateľské výbery nie sú vyslovené, si uchovávajú jeden «vedecký» obrat prejavený v štýle a dôležitým nástrojom poznámok (odsunutých na koniec). Ilustrácie, tiež odlišné, sú rovnako bohaté a nádherné ako ich podáva Albin Michel ale, zatiaľ čo ten posledný ho sprevádza užitočnými vysvetľujúcimi legendami, Bayard uprednostnil pridať dodatkovú časť o «postavách Ježiša v umení», rovnako ako pridal na koniec «pohľady spisovateľov». Tento vydavateľ pokračuje tiež v historickom bádaní o Ježišovi Evanjelií dôležitými kapitolami o vzkriesení, jeho potvrdeniami a začiatkom kresťanskej Cirkvi, o úlohe apokryfných textov, o «Ježišovi videnom druhými» (zvlášť Koránom), o posledných debatách ohľadom božskosti Ježiša. Nakoniec, pridal zaujímavú kapitolu (a nie neužitočnú) o «epopeji relikvií» Ježiša.

Dielo «L´histoire iconique de Dieu» môže byť zaradené do tejto kroniky pretože, nutne, hovorí hlavne o Bohu kresťanskej viery, ktorého reprezentácia bola povolená počas prvého tisícročia našej éry[2] a kde postava Ježiša – človeka a Boha – má dôležité miesto. Ešte raz, znalosti autora, veľkého špecialistu na reprezentáciu Boha v umení, vytvárajú nádheru  v prezentovaní, v dvanástich kapitolách, obsiahlu syntézu, ktorá s jasnosťou rysuje meandre a ohyby tejto histórie, od počiatkov až po našu epochu «inkulturácie» a globalizácie kresťanského Boha. Desatoro – Dekalóg iste významne ovplyvnil, na začiatku, v zmysle ne-reprezentácie Boha, zákaz obraz počas prvých kresťanských storočí, potom v islame – to čo nebráni paleo-kresťanské umenie (kde sa presadzuje zvlášť postava Krista v sláve), potom povolenie po búrlivých debatách, ikona počas druhej časti prvého tisícročia, počas zázračného rozšírenia obrazov na Západe počas kresťanských storočí. Ale pozor, to nie sú lineárne dejiny ; naopak, početné sú výkyvy medzi figúrami (Trojica, Otec, Syn, Panna ....) a v rámci každej postavy (voľba   «slávy» alebo Kristovho «kríža», napríklad). Vzťahy medzi obrazmi s každou z ich historických aktualít sú úchvatné (tak ako «zatienenie Otca» a víťazstvo «Ukrižovaného» na konci XIX. storočia). V dodatku z 2017, François Boespflug podáva niekoľko úvah posudzujúcich novú éru ktorá sa nedávno otvorila, s nákazlivým výsmechom týkajúceho sa obrazov «Boha» - ktoré prekračujú islam – v odpovedi na náboženské násilie fanatickej menšiny ktorá používa teror alebo prosto urážky a ohrozuje protivníkov Boha.

Jean-Louis Schlegel

 

 

Sur la religion  

Rémi Brague

Flammarion, 2018, 256 s., 19 Eur

O náboženstve

 

Niektorí intelektuáli sa pozerajú na náboženstvo zďaleka, z boka, alebo s nekonečným a prizornými námietkami : ono by mohlo byť v najlepšom jedna hromada povier, alebo v horšom jeden faktor zhoršujúci násilia. Rémi Brague, filozof, emeritný profesor na Sorbonne a v Mníchove ho naopak berie vážne, ide priamo k základným textom a porovnáva náboženstvá medzi sebou. V tomto poslednom zborníku revidovaných článkov, lepšie sa chápu dôvody jeho záujmy o náboženstvo. Píše že osobná sloboda nie je «len politická» «zakoreňuje sa do hlbších základov», teda do «samotnej koncepcie Boha». Teda naša ľudskosť je tak vychovaná ideou ktorú si vytvárame o Bohu.

Medzi židovsko-kresťanským blokom a blokom islamským, ktorý autor rozlišuje, ktorý je ten z týchto dvoch ktorý lepšie vychováva k modernej slobode ? Ohľadom subjektu diskusie ktorú viedol Abrahám s Bohom, keď sa jednalo či zničiť Sodomu, autor píše, že v Koráne, Boh «brutálne odmieta prosbu Abraháma», považuje ju za «neužitočnú» pretože «jeho rozhodnutie už bolo urobené». Zatiaľ čo v Biblii, jedná sa o láskavý zápas aby sa povedalo Bohu že láska je viac ako spravodlivosť a že človek je menej je menej uzavretý do svojho hriechu ; v Koráne, je potrebné pochopiť riziko (le surplomb) Boha a nutné podriadenie sa človeka. Boh islamu «nezjavuje svoju osobnosť ale svoju vôľu». Neodhaľuje sa ale hovorí to čo chce. Navyše toho že je náboženstvo, islam je «právny systém», zatiaľ čo kresťanstvo je «náboženstvo a nič iné» a judaizmus, náboženstvo a ľud (un peuple). Ľudské myslenie potom slúži, v islame, viesť k zreteľnosti jestvovanie Boha, k autentickosti poslania Proroka a pochopeniu že «je záujem podrobiť sa božím zákonom». «Ono je potom neschopné povedať človekovi čo je pre neho dobré». Celkom inak je to v biblickom bloku : myslenie sa napĺňa vo viere («v stret slobody božej a slobody človeka») a veriaci potom musí «používať svoj rozum» pre «poznanie týchto vecí a volieb vhodných aktivít». Sloboda milovať a byť milovaný, sloboda poznať tento svet a uvedomovať si ho, sloboda pôsobiť a dobre sa správať.

Ako pochopiť toto konštatovanie, ktorý podáva autor, podľa ktorého islam nepozná «krst» ale len «konfirmáciu» ? My vieme, spolu s Tertulianom, že v kresťanstve, človek «sa kresťanom nerodí», «on sa ním stáva». V islame, človek sa rodí moslim. «Krst» nie je potrebný : stačí byť konfirmovaný. Ak «podľa islamu, každý človek sa predpokladá že je narodený moslim», potom islam je ako prirodzené náboženstvo ľudstva. To čo táto univerzálnosť má pozitívne, to je vyrovnané negatívnymi dôsledkami nedostatku uznania čo je považované ako «neposlušnosť voči Bohu». Islam zakazuje apostaziu pre moslimov. Horšie, snaží sa «považovať príslušníkov iných náboženstiev» ako «apostatou voči islamu».

Deklarácia práv človeka, na základe západných politických vier, predpokladá že my sa všetci rodíme ľuďmi skôr ako sa staneme niečím iným – včítane členmi nejakej náboženskej komunity. Človek je neutrálny – to je čo vytvára jeho univerzalitu. Ak teda islam je vyhlásený za «vrodené náboženstvo», to nepripúšťa toto ontologické oddelenie, predchádzajúce politickému oddeleniu (laickosť), medzi náboženskosťou a spoločnou ľudskosťou. Toto dovoľuje pochopiť jestvovanie, vyhlásené v Káhire v 1990, Deklarácie práv človeka v Islame – a podpísané 57 krajinami – ktoré hovorí (článok 10) že «islam je prirodzené náboženstvo človeka».

Teológia je teda tiež politickou pred-filozofiou. Pre náboženstvo Proroka, ktorý bol, tiež a súčasne, hlavou Štátu a vodcom vojny, politikum a náboženskosť sú ťažko oddeliteľné. Rémi Brague preberá ideu ktorú formuloval Pierre Manent podľa ktorej ríša je politickou formou islamu a teda národ by bol «neužitočné zdvojenie islamskej umma».

Skrátka, nakoľko sme nepodnietili diskusiu uzavretú medzi tieto dva náboženské bloky, porovnávajúc texty a nie úmysly alebo prežitky, ostávame v tom, v lepšom prípade, pri zbožných prianiach. Ako žiť spolu a nie jeden vedľa druhého ? Jedná sa o spoločné dobro, o spoločný život a prispôsobenie sa všetkých «spoločnému osudu» národa. Začnime «autentický dialóg  postaviac sa na spoločnú rovinu spoločného myslenia , ako nás k tomu pozýva Rémi Brague.
Damien Le Guay

 

 

Comment notre monde a cessé d´etre chrétien.

Anatomie d´un effondrement

Guillaume Cuchet

Seuil, 2018, 288 s., 21 Eur

Ako náš svet prestal byť kresťanský.

Anatómia jedného zrútenia.

 

Záhada zrútenia sa katolicizmu vo Francúzsku nie je vôbec objasnená. Údaje to potvrdzujú, ale jej porozumenie ostáva v tajnosti vo vnútri a vo vonkajších vplyvoch ktoré tam pôsobili. Ak by sa povedalo jednému z nás, nadšencovi jari II. Vatikánskeho koncilu že, po päťdesiatich rokoch, nedeľné prax katolíkov Francúzska bude 2 % z obyvateľov, nik by nemohol a ani nechcel to veriť. Dojem čitateľa diela historika Guillaume Cuchet - ktorý sa snaží situovať v situácii, s metódou a presnosťou, tempo tohto uvoľnenia katolíckej praxe (obrat v 1965) – je interpretácia ktorú ponúka -, je možná takáto : môžu sa otvoriť zábrany večnosti a sťažovať sa z výsledku ? Chcelo sa aby všetko sa zmenilo a ľudia neboli zmenení ? Túto novú slobodu ktorú otvoril tento Koncil, bolo treba prevziať ! Ale v liberálnej spoločnosti, už v 1965, už bola otvorená, tak či onak, pre interpretáciu jednotlivcov.

Veci sa nevyvíjajú nikdy tak ako boli predvídané. Prijatie II. Vatikánu ktorú prejavovali klerici, intelektuáli a aktivisti nebolo možno rovnaké ako prijatie verejnosťou, vo farnostiach. Toto rýchlo pochopilo že to nie je obsah reforiem ktorý je dôležitý, ale forma v akej tieto sú predstavené, to znamená sloboda. Nevyslovujú sa viac slová «povinnosť», «smrteľný hriech», «peklo», «posledné ciele» ... Každý ich chápe podľa seba, túto «náboženskú slobodu» ktorú jeden dekrét koncilu prácne zaviedol pre všetkých. Verejnosť pochopila že sa jej zrazu dáva implicitne jedno dovolenie – ktoré ona vložila v prospech preberajúc svoju u. Odišli na špičkách nôh nielen intelektuáli, ale veľké množstvo, postupne, prestalo praktizovať.

Guillaume Cuchet zdá sa že hovorí koncilovým katolíkom : na čo sa sťažujete ? Ste to vy ktorí ste iniciovali tento proces. Vy ste umožnili prúdiť nový vietor, vy ste otvorili cestu novému duchu. To nie je po prvý krát kedy vo Francúzsku jeden starý režim  alebo reforma sa premieňa na revolúciu. Vo Francúzsku, uprednostňuje sa potešenie z revolúcie pred chladom reformy. Nejestvuje francúzska kultúra reformy, to sa často hovorilo v tejto revue. Jedná hypotéza – a nádej – ktorú vyslovil Quinet, že Francúzsko XIX. storočia sa stane protestantským, nikdy sa nemohla vyprofilovať. Vo francúzskej kultúre zdá sa prechádza sa priamo od ustanoveného katolicizmu nie do reformy, ale do sekularizácie alebo do agnosticizmu.

Jeden z prvkov tejto aféry ktorý je treba brať vážne, ak nie tragicky, je to že všetko toto sa dostalo do dostalo vonku, do oblasti liturgie, na základ jedného úplného toho čo antropológovia, jeden našich málo stretávaných druh ak hovoria o iných kontinentoch, nazývajú rítus a jeho zákony. Tocqueville predsa odporúčal aby sme boli na nich obozretní. Skutočne, aj vo Francúzsku, ľudia nemajú len potrebu ideí, z tohto uhla, je potrebné uchopiť slobodu, ale nie sú známe ešte dobre nové podmienky v akých sa táto bude vykonávať, ani dokonca starý režim ktorý sa opúšťa.

Viac základnejšie, je treba vidieť že II. Vatikánsky koncil sa nemôže stavať, ako v učebniciach, do kontinuity tradície. Koncil ktorý sa udial v XX. storočí nemôže byť v kontinuite s koncilom ktorý sa uskutočnil v XIX. storočí, pretože medzičasom sa uskutočnil «zlom tradície ktorá sa zrodil z reťaze katastrof spustených Prvou svetovou vojnou» (Arendt). Tento zlom nutne musel ovplyvniť tiež katolícku Cirkev. Inak povedané, udalosť vytvorená II. Vatikánom  nemohla byť úplne zvládnutá. «Ak sa opiera o minulosť, nemôže o nej prísne hovoriť». Beh času je to čo neočakávame. Po päťdesiat rokoch, museli sme urobiť mnoho krokov a návratov, vykročení a zlých krokov, rozhodovať o iniciatívach a zádrheloch ktoré sú spoločným osudom ľudí, ktorých pôsobenie nemôže byť priamočiare, ani predvídané, ani programované. Je treba ísť až k povedaniu že obsah je tiež zákon «svätých dejín» : všetko sa stále musí znova začínať.

Jean-Claude Eslin

 

 

 

 

 



[1] Pozri, na site La Croix, text autorky Isabelle de Gaulmyn, «Johny le chanteur, Dieu et l´Église catholique», 9. december 2017.

[2] Pozri Jean-Louis Schlegel, «La passion des images. Aniconismes, iconoclasmes, iconophilies» Esprit, jún 2016.